História s uniformami čestnej stráže

Peter Valo
29.03.2012 2 464 internet

Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. To by mohlo byť na Slovensku predvolebné heslo politických strán, ktorým ide len o to ako sa dostať k moci a potom vysvetľovať, prečo nesplnili nič z toho, čo nasľubovali. Za ministrovania Jána Siteka som bol zástupcom direktora Vojenskej informačnej a tlačovej agentúry. Spolu s Vladom Mináčom sme boli na vojenskej púti v Lurdoch.

Na začiatku bol zdanlivo neuskutočniteľný nápad a na konci to, čo vidíme denne pred prezidentským palácom v Bratislave, ako aj malá skúsenosť, že niekedy netreba špekulovať, prečo sa to nedá. Treba nájsť ľudí, ktorí urobia všetko pre to, aby sa dalo. Bývali sme v hotelíku na uzučkej ulici. Keby sa človek poriadne rozbehol, tak preskočí z balkóna na ten náprotivný. Na balkónové zábradlie sme si zavesili slovenskú vlajočku. Odrazu sa naproti objavil vojak v červenej uniforme. Keď uvidel našu zástavku, vrátil sa so svojou, chorvátskou a prihovoril sa vtedajšiemu šéfovi vojenských duchovných Ignácovi Jurušovi otázkou: „Čechoslovačka?“ Päť rokov sme mali štát. Ignác vyrazil do protiútoku ďalšou otázkou: „A čo si ty Srb?“ Chorvát očervenel ako paprika. On nevedel nič o nás a my sme mu to vrátili, keď sme sa tvárili, že nevieme nič o nich. Nakoniec z toho nebola vojna. Akurát sme si všimli, že viaceré armády sa prišli pochváliť svojimi historickými uniformami.

Povedali sme si, prečo by sme ich nemohli mať aj my. Ako vzor mohol poslúžiť Bohúňov portrét Janka Francisciho v uniforme slovenského dobrovoľníka. S návrhom sme sa zverili vedúcemu úradu ministerstva obrany generálovi Jánovi Repaskému. Generál stál pri vzniku štátu, jeho armády a najmä Pamätníka zmierenia. Predovšetkým vďaka jeho iniciatíve vybudovali na pôde Ministerstva obrany SR pietne miesto, kde sa nosili prste zo všetkých slovenských vojenských hrobov roztratených po svete. Ján Repaský chcel, aby si tu pri tichej spomienke na padlých mohli podať ruky ich potomkovia. A to bez ohľadu na to, kde a v akej uniforme padli.

Generál pochopil, že novú štátnosť nemožno budovať na historicky rozvadených potomkoch. Pamätník síce stojí dodnes, akurát marxisticky či svetoobčiansky orientovaní funkcionári, ktorí prišli po Repaskom, zabudli na jeho funkciu. Vtedy v Lurdoch mi generál Repaský povedal: „Diskrétne zožeň výtvarníka, nech urobí návrh!“ Uniformy sa stali jeho srdcovou záležitosťou. Oslovil som päť kostýmových výtvarníkov a všetci odskočili. Ponuku prijala Ľubka Jarjabková. Po čase priniesla návrhy. Tie museli prejsť zložitým byrokratickým schvaľovaním. Repaskému bolo jasné, že by sa jeho konca nedožil. Povedal si, že vec zjednoduší.

Pracovníci historického ústavu chceli od neho peniaze na nákup starých zbraní. Na zemi ležali staré šable a na stole Ľubkine návrhy. Vedúci úradu sa opýtal historikov, čo si o návrhoch myslia. Oni si asi uvedomili, že ak povedia niečo zlé, peniaze na šable nebudú. Odobrili ich. Keď odišli, povedal mi Repaský: „Na vlastné triko ich môžem dať ušiť štyri, ale povedz to pre istotu ministrovi.“ Keď som ministrovi Jánovi Sitekovi povedal o Repaského štyroch uniformách, začudoval sa: „Načo nám budú štyri, treba obliecť celú čatu! “ Na druhý deň mi volal z Trenčína šéf generálskej krajčírskej dielne, že má na rozkaz ministra ušiť tri desiatky historických uniforiem a ničomu nerozumie. Posadili sme Ľubku a jej kolegyňu do auta a poslali do Trenčína. Za dva mesiace bola v historických uniformách oblečená časť pluku čestnej stráže. Keby to všetko malo prejsť komisiami, tak tu nie sú dodnes.

V tom čase generál Repaský zomieral na rakovinu. Do očí sa nám tisli slzy, keď na jeho pohrebe pochodoval Trenčínom pluk čestnej stráže v historických uniformách. Na začiatku bol zdanlivo neuskutočniteľný nápad a na konci to, čo vidíme denne pred prezidentským palácom v Bratislave, ako aj malá skúsenosť, že niekedy netreba špekulovať, prečo sa to nedá. Treba nájsť ľudí, ktorí urobia všetko pre to, aby sa dalo.

Pridaj komentár