Prvá SR a jej miesto v našich dejinách

Peter Gontkovič
20.03.2012 2 447 archív SHO

Deň 14. marec 1939. Najhodnotnejší dátum Slovákov v našich novodobých dejinách. Pred dverami čaká druhá svetová vojna. Ale spomedzi mračien tejto hrozby vychádza slnko. Jeho lúče dopadajú na našu vlasť, Slovensko. Len pár odvážnych ľudí dokázalo niesť v tomto období zodpovednosť za milióny životov.

Jozef Tiso so svojou mamou v rodnom dome v Bytči. Jeden z nich bol aj Jozef Tiso. Prvý slovenský prezident. Prezident prvého Slovenského štátu. V pozadí obrovskej hrozby pre národ urobil to najlepšie, čo mohol. Jednal s Hitlerom ako rovný s rovným, bez strachu, nerozhodoval samostatne a nepodľahol nátlaku. Následne 14. marca spolu, na Slovenskom sneme, vyhlásili samostatnosť Slovenského štátu. Tu len na okraj porovnanie s vyhlasovaním samostatnosti druhého štátu v roku 1992. Žiadna blížiaca sa hrozba, žiaden nátlak na kľúčovú postavu a predsa sa našlo 34 zradcov, ktorí hlasovali proti, alebo nehlasovali. Niektorí vládnu dodnes, čo by na to povedal pán Tiso? A tak v roku 1939 prišiel na svet dlho očakávaný štát. Náš štát. Výsledok dlhodobej práce Slovákov. Jeho miesto v našich dejinách je nenahraditeľné. Je to svetlý bod o ktorý sa môžeme oprieť aj v dnešnom boji o Slovensko.

Jazyk sme už mali, i kultúru a slávne dejiny. Len vlastný štát nám chýbal. A tento ako by sme darom dostali. Po dlhom čase svetlá chvíľa v dejinách, no boli sme však pripravení. Štátu sme sa ujali ako sa matka ujme dieťaťa. Veď bolo to i dieťa slovenského národa, naše. Nemal dlhé trvanie, no napriek tomu má pre nás prvý Slovenský štát obrovskú hodnotu. Je to zobrazenie ideálu, splnenie sna našich predkov. Osamostatnenie sa na poli Európy v ťažkom nekonečnom zápase. Je to správa pre všetkých predkov, od Pribinu po štúrovcov, správa, že ich dietky národný odkaz udržujú pri živote a šíria myšlienku slovenskú. Je to odkaz, že žiadna predchádzajúca práca pre národ nebola zbytočná, že nikto nebojoval a nepadol zbytočne.

A i napriek tomu, koľko dobrého tento štát priniesol, i napriek tomu, že bez neho by sme tu dnes ani nemuseli byť, tak i napriek tomu sa nájdu skupinky odporcov nášho klenotu. Večná hanba na nich, večná hanba pre všetkých nepriateľov, klamárov a kritikov, ktorí rok čo rok znevažujú dejinný a národný význam a úlohu prezidenta Jozefa Tisa. Jemu patrí miesto v sieni slávy Slovákov. On je stelesnením nebojácnosti, odvahy a zapálenia pre národnú vec. Pri pohľade na dnešného prezidenta musí zaplakať. Je to ako keď dieťa zavrhne svojho rodiča, ktorý mu dal všetko, čo mohol a ešte viac. Pre rodiča je to nesmierna strata a neskutočný zármutok. Ale preto sme tu my, a mnoho ďalších, ktorí si ctíme túto pamiatku. Nikdy od tohto odkazu neupustíme a budeme v ňom pokračovať.

Niet stromu bez koreňov. Preto by mal každý pamätať odkiaľ pochádza a byť na to hrdý. Tak i Slovensko musí byť hrdé na svoj prvý štát a prezidenta Tisa. V tých rokoch bol na Slovensku Slovák pánom. Priatelia, nezabúdajme, spomínajme a konajme v duchu našich nebojácnych predkov.

Pridaj komentár