Venovanie

Ivana Horná
29.04.2012 2 098 internet

Aké silné má lipa korene a konáre? Je dosť košatá na to, aby dala život všetkým, čo pod ňou chcú žiť? Je ešte mladá a krehká alebo je to už vráskavý strom, len ohnutý pod neustálymi vrtochmi živlov?

Umlčte trubačov, aby netrúbili na ústup, zdvihnite zástavu, pozbierajte horiace myšlienky a bite na poplach! Ak je koreňová sústava zdravá a rozvetvená, strom začne skôr, či neskôr vyháňať nové výhonky a z koreňov bude prúdiť do nich opäť miazga pamäte. Povie im, akú majú mať farbu, tvar, veľkosť. A lipové konáre budú hľadať slnko, vodu, vzduch. A slobodu. Lebo kedy je slobody dosť? Veď sloboda, to nie sú dve kocky ráno do čaju, cez deň tajné dávky pod stolom a na noc plné dúšky zo vzduchu.

Lipová koruna

Lipa svojou miazgou pamäte nachovala už mnoho vlastencov od Moravy, Dunaja až po Tatry a Šíravu a ešte aj ďalej. Akosi podvedome sa v nej zahniezdili a akosi prirodzene rozprestreli svoje ochranné ruky nad zemou pod ňou, ktorá ju prijala za svoju a nad jej slobodou, s ktorou sa narodila. Lipová koruna, to je matka s okom orla, svedomím zrkadliacim sa v tatranskom plese, s náručou liečivých lipových kvetov, to je miesto, kam môžeme otlačiť stopu svojho národného presvedčenia, to sú záchranné siete, čo zachytávajú naše zajačie úmysly naočkované z cudziny, to sú ruky, čo ohrievajú naše odcudzené srdcia, to je továreň, čo premieňa straty vedomia národa na nálezy národného sebavedomia, lipová koruna chce byť naším obranným štítom pred páliacimi riadenými záujmami spoza nášho územia, aj keď na hranici horí už mnoho národných myšlienok.

Ale koľkokrát bolo treba dvíhať rodný list zeme spod lipy zo zablatených odtlačkov cudzích šľapají, keď jedinými zbraňami v chrániacich rukách boli iba neutíchajúca túžba po slobode, viera, nádej, česť a morálka a spoločníkmi chápajúci a ustaraný pohľad najbližších a myseľ sprevádzajúca deti hľadajúce svojich otcov. Lebo aj rodičia sú synovia a dcéry krajiny pod lipou, ktorú treba často kropiť, aby koreňom nevyschla pamäť. A zem spod lipy a jej obyvatelia boli vďační za toto hnutie. Vždy?

Víťazstvá Slovákov

Koľkokrát zostali bez moci a pomoci a tento údel znášali s takou hrdosťou a dôstojnosťou, že aj bohu bolo ťažké mlčať a ešte ťažšie sa iba dívať. Koľkokrát sa museli rozhodovať: všetci bez všetkých alebo všetci za nikoho? Koľkokrát musela lipa zo seba striasať pažravcov a červce, čo sa jej chceli napásť a koľkých sa ešte stále nestriasla a koľké zaliezli pod jej kôru, aby škodili, keď príde ich čas? Koľkokrát bolo treba za slovenský juh prihlásiť a do kolónky rodný jazyk znovu a znovu vpisovať našu materčinu a trpko si klásť otázku, či tu ešte žijeme spolu? A koľkokrát jej konárom diktovala sila vetra - západného, južného, zámorského? A koľké z nich sa ohli, aby sa nezlomili a koľké sa neohli, aby spevneli?

A lipa  navzdory všetkým príčinám opäť dala svojej zemi nové ratolesti. Nie je to sizyfovská práca ani boj s veternými mlynmi. Ale čo je to potom za silu, čo ich ženie za slnkom, vodou, vzduchom, slobodou? Vari túžba po slobodnom domove, to je túžba zbaviť sa toho nechceného mučivého stavu duše s pocitmi bez mena? A odmena? Že znovu vyjde slnko a konáre budú bližšie k oblohe a slobode? To sú víťazstvá, čo patria všetkým Slovákom na zemi pod lipou a ešte aj ďalej, to sú víťazi, čo zabudli na svoje mená, to je bdelosť národa, kým ostatní ešte bezbolestne trpia. Kde sú pisári, čo zapíšu všetky triumfy do národnej kroniky, kde sú hrobári, čo zakopú všetky vnútorné spory, kde sú kňazi, aby požehnali vlastenecké činy, kde sú všetci, aby volali na slávu víťazov a slobody zeme spod lipy? Umlčte trubačov, aby netrúbili na ústup, zdvihnite zástavu, pozbierajte horiace myšlienky a bite na poplach!

Orol s tŕňom v oku

Koľko víťazstiev a porážok je dosť, pätnásť, dvadsať rokov? Daktorí už odišli aj skôr, šeptom k rodným koreňom, tí šťastnejší so srdcom bijúcim na každý druhý takt, iní unavení pridlhými skúsenosťami na horúcej stoličke svojej zodpovednosti a ďalší zastrčení a odložení, aby nezavadzali novým zavádzajúcim poriadkom v našej vlasti. Ale všetci splnili svoj cieľ so svedomím prameniacim v tatranskom plese, chrániaci orla s tŕňom v oku,  bárs aj v pokrkvaných blúzach s odpadnutým vzorom lipových kvetov odovzdali svoju miazgu koreňom, aby mohli odísť a lipa žiť - v svornosti, múdrosti, vytrvalosti. Tak ako prúdi miazga v lipe, konáre načerpajú život a poznanie nad zemou pre všeobecné dobro, vložia ich do pamäte koreňov a mladé výhonky ich nasajú opäť z koreňov.

Ďakujeme, lipa. Za nás, všetkých, aj za tých, ktorí o tom nevedia, aj za tých, ktorí ešte stále neveria. V slobodu.

Pridaj komentár