Ako sa rodila slovenská mena

Marián Tkáč
08.02.2012 11 329 internet

Keď sa približovali voľby v júni 1992 bolo zrejmé, že po nich príde k zásadným rozhodnutiam: buď sa bude Slovensko rozvíjať ako samostatný štát alebo bude „bohatnúť" ako provincia v rámci federatívneho Česko-Slovenska, a neskôr, po vstupe do Európskej únie, už len ako región typu Györskej župy či Krakovského vojvodstva. Ale už navždy bez vlastnej identity. Tak to vnímali národovci na Kongrese slovenskej inteligencie na Donovaloch. 30. mája 1992, niekoľko dní pred voľbami, sa jednoznačne prihlásili k slovenskej samostatnosti.

Po voľbách 6. - 7. júna 1992 sa veci urýchlili, vznikla pracovná skupina s cieľom pripraviť technické a vecné opatrenia na vznik samostatného štátu a výsledkom jej práce bol dokument, zameraný predovšetkým na postup pri zavádzaní slovenskej meny, pretože mena je jedným zo základných atribútov štátu. V podstate tá istá skupina spolu s českými expertmi pripravovala zmluvy pre oblasť financií, meny a platobného styku, ktoré podpísali premiéri koncom októbra 1992 na letisku v Prahe. Skupina sa schádzala v priestoroch Štatistického úradu SR na bratislavskej Patrónke a pikantériou bolo, že na dôverných diskusiách sa zúčastňovala aj pani Šujanová, sestra manželky Václava Klausa.

Reálne prípravy na založenie Národnej banky Slovenska sa začali v tom istom čase, pričom od konca apríla do konca októbra 1992 nemalo Slovensko šéfa centrálneho bankovníctva. To, čo nasledovalo po 22. októbri 1992, možno nazvať ako neuveriteľne dynamických 69 dní - toľko chýbalo do zániku federácie. Založenie NBS bolo pre mňa nielen cťou, ale možno aj životným poslaním. Riešili sme naraz takmer všetko, čo treba vykonať, aby bez problémov začala fungovať centrálna banka nového štátu. Slovenské ústredie ŠBČS nemalo zriadené všetky úseky, odbory a oddelenia tak, ako pražské federálne centrum. Zo zhruba 120 pracovníkov, ktorí v slovenskom ústredí pracovali, sa netechnickým a neadministratívnym prácam venovalo len asi 40 ľudí. V Prahe do tisíc. Tieto dve čísla samy osebe hovoria o neporovnateľnej náročnosti zriaďovania novej centrálnej banky v Bratislave a v Prahe, kde prakticky stačilo vymeniť cedule. Napriek tomu však neinformovaný svet oceňoval predovšetkým Čechov. Josef Tošovský sa stal „guvernérom roka" za rozdelenie ŠBČS.

Dukát neprešiel

Jednou z najvážnejších úloh bola príprava novej meny. O tom, ako budú vyzerať slovenské bankovky a mince, sa rozhodlo koncom leta 1992 v mojej kancelárii na ministerstve financií v prítomnosti Jána Mathesa, Rudolfa Špalka a Vladimíra Buššu, vtedy ešte pracovníkov peňažného úseku slovenského ústredia ŠBČS. Tí už mali o tom určité predstavy, bolo však treba rozhodnúť o filozofii novej meny a návrhy predložiť na odsúhlasenie vláde, respektíve jej predsedníctvu, keďže v prelomových dňoch na sklonku roka 1992 Slovensko ešte vlastnú bankovú radu nemalo.

Vychádzali sme z toho, že vlastná mena je symbolom štátnosti rovnako ako vlastná vlajka, hymna, štátny znak, jazyk, územie. A možno ešte väčším. O jej názve - slovenská koruna - sa rozhodlo počas prípravy návrhu zákona o národnej banke vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach na konci septembra 1992. Rokovania o návrhu zákona, ktorý na báze nemeckého zákona pripravila skupina okolo Vladislava Bachára a Jozefa Kollára, viedol Vladimír Mečiar. Prítomní boli Michal Kováč, Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch, Sergej Kozlík, Július Tóth, Vladimír Masár, Jozef Kollár, Vladislav Bachár a ja.

V nedeľu 27. septembra 1992, presne o tretej hodine popoludní, objednal Mečiar pre všetkých prítomných koňak a pripil na meno novej slovenskej meny, na slovenskú korunu. Práve sa totiž skončilo hlasovanie o názve našej meny. Ja som navrhoval „slovenský dukát", keďže ma však nikto nepodporil, svoj návrh som stiahol aj s vedomím, že pre uvažovanú menovú úniu s ČR, o ktorej sa myslelo, že potrvá dlhší čas, je výhodnejšie, ak budú mať obe meny (teda slovenská i česká) „korunový" základ. Ja a Kováč sme si vtedy pripili dvakrát: Kováčovi posunul svoj koňak predseda vlády a mne minister financií. O niekoľko dní na to som kupoval melóny cestou z Bratislavy za Sereďou. A v dobrej nálade mi predavač melónov prezradil, že on vie, že ja som bol za slovenský dukát, a on je zaň tiež.

Pomenovanie koruna súvisí s talianskym „corona", čo znamená veniec. Vencami zo zelených ratolestí sa ozdobovali hlavy mužov, ktorí sa niečím mimoriadnym vyznamenali v boji, vo verejnom živote či v športe. Tieto vence sa stali aj symbolom panovníckej hodnosti a moci. Koruna je teda dôstojným názvom peňažnej jednotky a nadviazala na tradíciu poslednej meny rakúsko-uhorskej monarchie, ako aj na menu Česko-Slovenska.

Tváre na bankovkách

Keďže v poslednej federálnej súťaži o návrhy československých bankoviek (malo ich byť deväť, z nich tri námety boli slovenské) skončil na druhom mieste Slovák, výtvarník Jozef Bubák, padlo rozhodnutie využiť jeho originálne návrhy. Šetril sa tým čas - a tiež peniaze. Na stole bol Štefánik, Štúr a Pribina ako námety slovenských bankoviek v rámci federácie v hodnote dvetisíc, dvesto a dvadsať korún, ako aj sv. Cyril a Metod, navrhovaná desaťkorunová bankovka „za Moravu". Vzhľadom na vtedy uvažovaný rad slovenských korún (20, 50, 100, 500, 1 000 a 5 000) bolo treba doplniť už len dva ďalšie návrhy a dať im jednotiacu myšlienku.

Uvažovalo sa takto: emisia slovenských bankoviek by mala zachytiť najdôležitejšie osobnosti a obdobia slovenskej politickej a kultúrnej histórie, a to počnúc prvou historicky neanonymnou osobnosťou, kniežaťom Pribinom. Teda Pribina, nitrianske knieža, ktorý dal vysvätiť prvý kresťanský chrám na Slovensku už v roku 828, a potom, takmer storočie pred príchodom maďarských kmeňov, spravoval Panóniu, a na rubovej strane prvej z radu slovenských bankoviek - dvadsaťkorunáčke - starodávna Nitra, „matka slovenských miest".

Na päťdesiatkorunáčku sa celkom prirodzene - i z hľadiska časovej postupnosti - dostali sv. Cyril a Metod, vierozvestovia a spolupatróni Európy. Jozef Bubák zvolil netypický dvojportrét, Cyril z profilu a Metod (s plamienkami sviečky v očiach) spredu. Najmä svätá cirkev je naučená na iný obrázok, možno preto kardinál Jozef Tomko na Zelený štvrtok 1993 v Ríme, držiac návrh bankovky, trochu krútil hlavou. Počul však odo mňa, že „len nedávno sa s nimi stretol a celkom sa podobajú". Na druhú stranu nakreslil Jozef Bubák sedem prvých staroslovenských písmen, ktoré práve oni vymysleli.

Pri stokorunáčke boli úvahy takéto: významným, a to najmä kultúrno-obchodným strediskom Slovenska z prelomu stredoveku a novoveku bola Levoča. Tu pôsobil v 15. a 16. storočí slávny majster Pavol, ktorého portrét sa nezachoval. Jeho madona zo zadného oltára levočského chrámu sv. Jakuba je naozajstným skvostom. Splnil sa aj zámer, aby na niektorej z bankoviek bola žena. Preto sa po dlhých diskusiách aj na tému, či bol, alebo nebol Majster Pavol Slovákom, na stokorunáčku dostala práve madona Majstra Pavla a na druhú stranu mesto Levoča. Bez pochýb najkrajšia slovenská bankovka.

Akosi samozrejme sa na bankovku v hodnote päťsto korún dostal Ľudobít Štúr, zakladateľ spisovnej slovenčiny a vodca národnooslobodzovacieho pohybu v rokoch meruôsmych 19. storočia. Bez ohľadu na to, že bol už aj na päťdesiatkorunáčke z federálnych čias, jeho zástoj v slovenských dejinách si zaslúži miesto aj v sérii slovenských bankoviek. A k Štúrovi logicky patrí Bratislava na rube bankovky.

Určitým problémom sa ukázala tisíckorunáčka. V druhej polovici 19. a v prvej tretine 20. storočia pôsobil rad významných osobností slovenského verejného, spoločenského aj politického života: Štefan Moyzes, Karol Kuzmány, Svetozár Hurban Vajanský, Milan Hodža i ďalší, ktorí by prichádzali do úvahy. Návrh a definitívne rozhodnutie padlo napokon na Otca národa Andreja Hlinku, ktorý predsa len svojou prácou vyoral najhlbšiu brázdu v tomto ťažkom období slovenských dejín, on napokon vyriekol známy ortieľ nad Uhorskom („tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo"). Navyše za bývalého režimu bol až neuveriteľne zaznávaný. A okrem toho bol ako spoluzakladateľ 23 rokov na čele banky - ružomberskej Ľudovej banky. Na druhú stranu bankovky sa dostalo jeho pôsobisko, mesto Ružomberok.

Na päťtisíckorunáčke dostal miesto Milan Rastislav Štefánik, muž, ktorý mal významný podiel na oslobodení Slovenska spod Uhorska. Zahynul pri nevysvetlenej tragickej nehode pri pristávaní svojho lietadla na bratislavskom letisku v máji 1919. Na rubovej strane bankovky je Bradlo. Variantom Štefánika bol Alexander Dubček, no vtedajší predseda vlády sa vyslovil, že Dubčeka ešte treba prehodnotiť.

Na dvestokorunáčku (ktorá sa však pripravovala do tlače trochu neskôr) sa z finálneho dvojvýberu Matej Bel - Anton Bernolák dostal napokon jazykovedec, prvý kodifikátor slovenčiny z konca 18. storočia: Anton Bernolák a „jeho mesto" Trnava. Rešpektovala sa aj konfesionálna proporcia: dvaja katolíci (Bernolák, Hlinka), dvaja luteráni (Štúr a Štefánik).

Žena ako symbol rodu a národa

Do konca roka 1993 sa dostalo do obehu päť slovenských bankoviek, ako aj všetky mince vrátane halierových. Dvadsať a päťdesiatkorunáčku vytlačili v Kanade, sto, päťsto a tisíckorunáčku na Malte, neskôr k tomu pribudli aj tlačiarne v Nemecku.

Prijalo sa rozhodnutie, že ak bankovky budú zobrazovať napísané slovenské dejiny, na mince pripadne úloha vyjadriť nepísané, viac-menej archeologické dejiny Slovenska. A tak sa na desaťkorunáčku dostal krížik so zrkadlovo opačným ISCHS, nájdený vo Veľkej Mači z 10. storočia, možno osobný kríž našich vierozvestov, prípadne ich žiaka sv. Gorazda, na päťkorunáčke je biatek, prvá minca razená na území Slovenska, a to ešte v časoch pred Kristom. Ešte starší je motív na dvojkorunáčke: Venuša z Nitrianskeho Hrádku má zhruba 25-tisíc rokov, teda viac-menej toľko ako známe jaskynné kresby z Cromagnonu. Dostala prednosť pred moravianskou Venušou, ktorá má oveľa výraznejšie črty ženskosti.

Základnou menovou jednotkou je jedna koruna, a teda vlastne aj základným problémom slovenských mincí bolo jej vyobrazenie. Majster Rudolf Zobek z Kremnice (autor výtvarného zobrazenia všetkých slovenských mincí) navrhoval tvár ženy v krojovom čepci z ľavého profilu. Ženský motív na základnej menovej jednotke je u nás prirodzený, veď aj na československej korune bola žena, v medzivojnovom období s klasmi, po druhej svetovej vojne sadiaca lipu, symbol práce, matky pokroku. Na slovenskej korune sa napokon ocitla žena s dieťaťom v náručí, teda žena ako symbol rodu a národa. Okrem toho je to žena s korunou (či jej zvyškami) na hlave, ďalej je to žena z Kremnice - mesta, kde sa koruna razí. Ide o sošku Panny Márie, pochádzajúcu z Kremnice, ktorej originál je v bratislavskej galérii. Napokon slovenská koruna symbolizuje aj fakt, že Slovensko je kresťanská krajina a madona už od čias kráľa Štefana bola jeho patrónkou. V súčasnosti ako Sedembolestná Panna Mária, patrónka Slovenska, má v kalendári svoj dátum 15. september, ktorý je na jej počesť sviatkom.

Reklama pre Slovensko

Keď vznikli prvé modely slovenskej koruny, zdvihli sa hlasy proti, či je vraj správne denne chytať Pannu Máriu do rúk. Takto sa ohradzovali niektorí kresťanskodemokratickí poslanci slovenského parlamentu. A tak som sa dohodol s vtedajším predsedom Národnej rady SR Ivanom Gašparovičom, že jednokorunáčka s madonou sa vydá len na rok 1993 a potom sa uvidí. Pretrvala však až do konca.

Na desaťhalierniku bola zvonica zo Zemplína, na dvadsaťhalierniku národný vrch Kriváň, obe tieto mince neskôr stiahla NBS z obehu: náklady na ich razbu totiž prevyšovali ich nominálnu hodnotu. Na päťdesiathalierniku bol staroslávny Devín.

Slovensko malo teda „svoje" peniaze. Všetky mince vrátane pamätných vyrazili v Kremnici.

Pridaj komentár