Neblahé výročie

Ladislav Kováčik
19.12.2011 1 827 Internet

Edvard Beneš, bývalý československý prezident a dlhoročný minister zahraničných vecí ČSR, je aj dnes predmetov mnohých sporov. 

Už v roku 1945 to nebola tá „stará dobrá“ predmníchovská ČSR, ale štát, na formovanie ktorého podstatne vplývali komunisti. A Edvard Beneš tu zohral kľúčovú úlohu.

Niet divu, veď bol v centre politického diania prakticky nepretržite od čias prvej svetovej vojny až po rok 1948, čo bolo obdobie mnohých prelomov a medzníkov – aj takých, ktoré doliehali na národnosti obývajúce územie Československa viac než ťaživo. V tomto článku sa zameriame na jednu z týchto mnohých kontroverzných kapitol – Benešovo pristúpenie k spojeneckej zmluve so Sovietskym zväzom v decembri 1943.

Výsledok Benešovej chybnej politiky

Zmluva z roku 1943 nebola prvou spojeneckou zmluvou Československej republiky so ZSSR. Prvá bola uzavretá už 16. mája 1935. Aj vtedy pri tom bol Edvard Beneš ako minister zahraničných vecí. Zmyslom zmluvy bolo poskytnúť bezpečnostné záruky pre Československo, ktoré bolo v tom čase už dva roky susedom Hitlerovho nacistického Nemecka. Ťažisko orientácie zahraničnej politiky ČSR sa však ešte stále nachádzalo na strane západných mocností. Druhý článok spojeneckej zmluvy stanovil, že vzájomná pomoc sa uskutoční len vtedy, ak napadnutej krajine poskytne pomoc aj Francúzsko.

V roku 1943 bola situácia už úplne iná. Československo na mape Európy už nebolo, fungovala len Britmi a Sovietmi uznaná londýnska exilová vláda na čele s predsedom Janom Šrámkom, fakticky však vedená prezidentom Edvardom Benešom. Priestor bývalej ČSR bol rozdelený medzi Nemecko s Protektorátom Čechy a Morava, Slovenskú republiku a Maďarsko, ovládajúce bývalé časti južného a východného Slovenska. Nateraz. Ďalší priebeh vojny mohol všetko zmeniť a na to sa spoliehala aj československá exilová vláda. 12. decembra 1943 bola podpísaná nová spojenecká zmluva so ZSSR „o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci“. Úvod zmluvy znel: „President Československé republiky a Presidium Nejvyššího sovětu Svazu sovětských socialistických republik, přejíce si pozměniti a doplniti Smlouvu o vzájemné pomoci, existujíci mezi Českoslov enskou republikou a Svazem SSR, podepsanou v Praze dne 16. května 1935, a potvrditi ustanovení Dohody mezi Vládou Československej republiky a Vládou Svazu sovětských socialistických republik o společném postupu ve válce proti Německu, podepsané 18. července 1941 v Londýně; přejíce si spolupracovati po válce o udržení míru zabránění nového útoku se strany Německa a zabezpečiti trvalé přátelství a poválečnou vzájemnou mírovou spolupráci, rozhodli se sjednati za tím cílem Smlouvu a určili jako své plnomocníky: President Československé republiky – Zdeňka Fierlingera , velvyslance Československé republiky v Sovětském svazu, Presidium Nejvyššího sovětu Svazu sovětských socialistických republik – Vjačeslava Michajloviče Molotova, lidového komisaře zahraničních věcí, kteří, vyměnivše své plné moci, jež shledali v úplném pořádku i vyhotovené v odpovídající formě, dohodli se na tomto... “

Satelit Sovietskeho zväzu

V zmluve bolo garantované obnovenie Československej republiky, účastníci sa tiež zaviazali k čo najširšej vzájomnej pomoci počas vojny aj po nej a k čo najširším vzájomným hospodárskym vzťahom. V prípade ďalšej nemeckej agresie sa už zmluva tentokrát neviazala na tretiu stranu, ako to bolo v prípade zmluvy z roku 1935. ČSR a ZSSR sa tiež zaviazali, že nevstúpia do koalícií alebo spojenectiev namierených proti druhej strane. Platnosť zmluvy bola stanovená na 20 rokov, pričom jej platnosť sa mala v prípade nevypovedania automaticky predlžuje o ďalších päť rokov. Článok zmluvy číslo 4 síce formálne garantoval Československu zvrchovanosť, no tak či onak vytvorila zmluva svojím obsahom predpoklady na budúce podriadenie sa ČSR Sovietskemu zväzu. Komunistický vodca Klement Gottwald v rozhlasovom príhovore z 26. decembra 1943 vyzdvihoval jej význam a v súlade s jej duchom nabádal k ďalšej vzájomnej pomoci a podpore všetkého druhu. Veľmi citovo sa o zmluve vyjadril aj sám Edvard Beneš, pre ktorého „to byl jeden z nejkrásnějších okamžiků mé politické činnosti a mého politického života“. (Právom sa preto môžeme spýtať, či máme v súvislosti s týmito faktami Edvarda Beneša za jeho podiel na februárových udalostiach z roku 1948 jednoducho ľutovať ako človeka, ktorý sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.)

Osudové zlyhanie Beneša

Dňa 1. decembra 1943 nasledovala ratifikácia zmluvy. Ďalšia podstatná kapitola československých vzťahov sa potom týkala Košického vládneho programu z roku 1945, kedy sa vláda ČSR zaviazala k úzkej spolupráci so slovanskými štátmi, zvlášť Sovietskym zväzom. A vyvrcholenie tohto satelizačného procesu prišlo, ako všetci vieme, vo februári 1948. Pristúpenie Edvarda Beneša k zmluve nebolo jediným z prejavov jeho charakteru a politického zmýšľania, voči ktorému možno vzniesť ostré námietky. Ale bolo jedným z tých, ktoré mali najhoršie následky. Preto, keď sa dnes často pripomína rok 1948 ako prelomový v našich dejinách, nezabúdajme pritom ani na roky 1943 a 1945, ktoré ďalšiemu vývoju pripravili celkom logicky cestu. Už v roku 1945 to totiž nebola tá „stará dobrá“ predmníchovská ČSR, ale štát, na formovanie ktorého podstatne vplývali komunisti. Kým rok 1939 priniesol ešte akú-takú kontinuitu s predošlým vývojom, tým zásadným prelomom bol práve rok 1945, ktorého niektoré neblahé paradigmy, zdá sa mi, prijímame dodnes (vnímanie prvej SR a činnosti ľudáckych politikov, nekritický postoj k SNP). A Edvard Beneš tu zohral kľúčovú úlohu.

Použitá literatúra:

M. S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov. MEDIA TRADE, Bratislava 1996

Lexikón slovenských dejín. Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1997

B. Laštovička: V Londýně za války. Zápasy o novou ČSR 1939 - 1945. Státní nakladatelství politické literatury, Praha 1961

Pridaj komentár