Hymna národa

Jakub Velislav Široký
16.01.2015 4 325 archív

Námet z čias obnovenia slovenskej štátnosti spracoval Jakub Velislav Široký, 15-ročný študent z Malaciek. 

„20 minút do konca hodiny. Tak, kto splnil úlohu?“ spýtal sa postarší učiteľ triedy. Trieda sa nepokojne pomrvila a zborovo otvorila zošity s prepísanou československou hymnou. Všetci zdvihli ruky. Teda, skoro všetci. Okrem troch flákačov ruku nezdvihol dvojkár Samo. Bol síce dvojkárom, no to bolo za písomky, aj to len pre nepozornosť, do školy sa vždy pripravoval vzorne a úlohu nikdy nezabudol. Držal v tom triedny rekord už tri ročníky.

„Juro, Peter, Dano. Píšem si. Opäť. Ešte kto?“ bývalý straník sa rozhliadol po triede, „Samo? Čo mi k tomu povieš?“ spýtal sa s úprimným prekvapením na tvári.

„Pán sú... učiteľ, viete... Ja si myslím... Teda nemyslím si...“ jachtal, „Teda, prečo sa máme učiť aj českú hymnu?“ dokončil ospravedlňujúcim hlasom.

Trieda razom stíchla a hneď na to sa zdvihol šepot. Dali sa zachytiť slová ako „pravda,“ „Samo?“ „česká,“ ostatné viseli rozmazané vo vzduchu.

„Ticho! Samo, čo ti to teraz tak napadlo? A vôbec, to čo ti napadlo?“

„Keď, súdr... pán učiteľ, bývam na Slovensku, hovorím po slovensky, rodinu tu mám, Česko som videl len na obrázku...“ obhajoval sa zozelenavší žiak.

„Prosím? A čo že tam nemáš rodinu? Pol stredného Slovenska, nehovoriac o východe, nevidelo ani len Bratislavu! A myslíš si snáď, že v Česku je to inak?“ učiteľ sa snažil znevážiť každú námietku svojho žiaka, snáď aj bez rozmyslu.

„Prepáčte, ale aj tak. Kde domov můj? To nie sú slová mojej hymny,“ osmelil sa už len trochu vyblednutý Samo, „A myslíte, že je logické, aby Česi spievali „to Slovensko naše?“ Žiak zožal potlesk pár odvážlivcov.

„Čo... Čo to... Prosím? Čo stáročia spoločných bojov za samostatnosť? Čo náš jazyk? A dejiny?“ habkal starý čechoslovák, ktorému sa stavali chlpy, keď počul slová ako „Slovensko,“ „Česko“ a podobne.

„O to skôr!“ vykríkol Miro.

„Veru. Veď i Štúr chcel samostatné Slovensko, tak ako českí obrodenci chceli Česko. Nevylučuje sa tým ale spolupráca, ale hymna národa je hymna národa,“ pritakala Ľudmila spred katedry. Starý Hoch by jej bol, nebyť novembra, už asi jednu vylepil za ucho.

„Zvoní, úlohu nemáte,“ zachrípnuto zašepkal učiteľ, schmatol ošúchanú aktovku a pobral sa z triedy. Že bolo ešte päť minút do zvonenia mu zdá sa neprekážalo. V zborovni si zničene sadol za svoj stôl a clivo pozrel na vlajku federácie. Vedel, že to nepotrvá dlho. Vedel, že tí mudrlanti mali pravdu, ale nechcel si to pripustiť, veď nežil pre lož. Nie, určite nie.

„Samo! Dobre si mu dal! Tak mu treba komančovi červenému..!“ zvolal Rasťo, no koniec vety takmer prehltol a nervózne sa poobzeral po triede. Nič. Na to nebol zvyknutý, nik nebol.

„Ešte máme pár minút do konca hodiny, nezaspievame si radšej slovanskú, než českú hymnu?“ vyzvala triedu Katka.

Z triedy sa ozývala hymna s takou spontánnosťou, ktorej sa rozhodne nemohol rovnať spev tej československej. Keď prechádzali okolo učitelia, zvedavo sa zastavili a načúvali. Boli prekvapení, no zároveň mali zvláštny pocit v žalúdku a pri srdci, ťažko povedať, kde to kto cítil silnejšie. Spev im obmäkčil kyslé tváre a začali si pohmkávať takmer neznámu melódiu. Zvonček prehlušil spev už nie slovanskej, ale slovenskej hymny. Bez českého úvodu.

Samo sa došuchtal domov, zhodil aktovku do kúta a uvelebil sa v gauči. Prekvapil ho dedo na kresle v rohu, ako číta noviny, takže si ho skoro nevšimol. Potmehúdsky sa usmieval. Ak by bol mal fúzy, nenápadne by sa boli triasli pre záchvevy kútikov úst. Čítal vyjadrenia predných politikov o stave krajiny, že sa federácia rozdelí. Keď sa dozvedel, čo vyviedol jeho najmladší vnuk, podišiel k nemu, usmial sa a rozstrapatil mu vlasy.

„Aj my sme takto vyvádzali, keď sa Česi v štyridsiatych rokoch poberali preč. Na nákladiak, ktorým sa viezli, sme bielou farbou napísali „Kde domov můj?“ a priviazali sme im ku kolesám plechovky, aby každý videl, že hľadajú cestu späť.“

A ani naša cesta ešte neskončila.

--------------------------------------------------------------------------

TIP: Jedna z najkrajších šiltoviek so štátnym znakom Slovenskej republiky. Šiltovku si môžete objednať na stránke www.vlastenec.sk, alebo na čísle 0908 800 782.