V Boha verím, cirkev nepotrebujem

Julián Orlický
07.01.2015 7 027 archív

Po páde komunistického režimu v roku 1989 došlo k určitému obnoveniu náboženského života Slovákov, ale „vďaka“ 40-ročnému násilnému importu marxistickej ideológie sa toto ponovembrové oživenie zdeformovalo pre Západ tak typickým individualizmom a subjektivizmom. Hoci sa ku katolíckej cirkvi hlásia približne dve tretiny obyvateľstva, návštevnosť kostolov a názory veriacich vypovedajú iný príbeh.

Andrej Kliman: „Moderný človek rád kritizuje a kritickým okom hľadí aj na cirkev. Veľmi rád sa hrabe v minulosti cirkvi a akousi škodoradosťou poukazuje na jej „chyby“, na nehodných pápežov, biskupov, kňazov atď. Takéto „chyby“ používa potom na ospravedlnenie svojej náboženskej ľahostajnosti.“

Medzi množstvom siekt, náboženských spoločností, ktoré slovenská spoločnosť registruje dominuje nesúrodé hnutie ľudí vyznávajúcich krédo: V Boha verím, cirkev nepotrebujem.

Nevyskytuje sa v štatistikách, ale poznáme ho z nášho každodenného života, zo sebavedomých vyhlásení mnohých našich blížnych. V minulosti Slováci nemali taký problém nasledovať svojich kňazov a rešpektovať ich ako autority, bola to totiž aj existenčná nevyhnutnosť, ba niekedy i otázka prežitia. Ako príklad nám poslúži práca Jozefa Tisa, či už ako kaplána v Oščadnici, či Rajci, alebo už ako dekana farnosti v Bánovciach, v ktorých sa stavebný ruch a celkový rozmach a pozdvihnutie národa nezastavilo ani počas vojnových časov.

V súčasnosti neustále počúvame tie isté výhovorky, že cirkev je skorumpovaná, prehnitá, dokonca zločinecká organizácia. Mnohí si však neuvedomujú, že každý pokrstený veriaci je súčasťou cirkvi, teda prehnitými a skorumpovaní sme častokrát i my. Morálne zlyhania sa netýkajú len kňazov, naopak sú rozšírené najmä medzi laikmi. Za cirkev sme do istej miery zodpovední všetci, my nevysvätení by sme sa napr. mohli častejšie pozerať na naše rozpadnuté rodiny, pretože ony výborne vystihujú stav našej viery a z nej vyplývajúcich skutkov.

Mnohí protestanti tvrdia, že jediným zdrojom viery je Sväté písmo. Podľa Svetovej kresťanskej encyklopédie existuje na celom svete tisíce odlišných protestantských zborov, cirkví a siekt, ktorých spája len viera v princíp sola scriptura – iba písmo. Komu z nich veriť? Kristus vedel, že každý veriaci, aj úprimne hľadajúci pravdu, bude mnohé náročné verše vykladať ináč. Preto nám cez 1. Tim 3, 15 odkazuje, že oporou, stĺpom pravdy je cirkev!

Otec národa – Andrej Hlinka vo svojich článkoch hovoril o týchto protestantoch tvrdiacich, že majú vlastný, osobný vzťah s Bohom, že v skutočnosti sa modlia a rozprávajú so svojím obrazom v zrkadle. Každý človek si totiž buď vedome alebo nevedome interpretuje písmo podľa svojej chuti, charakteru, nálady a prostredia v ktorom žije.

Preto sa apoštol Filip počujúc čítanie proroka Izaiáša pýta – a aj rozumieš čo čítaš? (Sk 8, 30). V konečnom dôsledku títo ľudia uznávajú sami seba, namýšľajúc si, že toto tiežkresťanstvo im stačí, Kristus nám ale jasne hovorí – Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Členstvo v sekte V Boha verím, cirkev nepotrebujem, vedie skôr či neskôr k úplnému odpadu od viery. Človeka nakoniec nič neviaže, vyvinul si totiž vlastnú, dokonalú schému učenia založeného na sebauctievaní a pýche.

Ježiš si vybral spomedzi apoštolov Petra, ktorý ho paradoxne neskôr trikrát zaprel a postavil na ňom, na skale svoju cirkev, ktorú ani brány pekelné nepremôžu. Základné poslanie cirkvi je zachovávanie pokladu viery a boj proti zlu. Žiadna svetská armáda nemôže fungovať a vyhrávať bez riadiacich a zodpovedajúcich štruktúr, v chaose a anarchii.

Prečo dnes požadujeme po Kristovej armáde – cirkvi ľubovôľu a zároveň ju kritizujeme za to, že v poslednom čase neustále prehráva, ako na úrovni pýchou poblúdeného jednotlivca, tak v rámci celého národa?

--------------------------------------------------------------------------

TIP: Jedna z najkrajších šiltoviek so štátnym znakom Slovenskej republiky. Šiltovku si môžete objednať na stránke www.vlastenec.sk alebo na čísle 0908 800 782.