Zmysel a význam 6. októbra 1938

Milan S. Ďurica
06.10.2014 9 538 archív

V našich dávnejších, ale predovšetkým v najnovších dejinách máme niekoľko veľmi dôležitých, priam zlomových dát, ktorým sa v súčasnosti zo strany určitých zoskupení historikov  nevenuje náležitá pozornosť, ba neraz sa až obchádzajú, znevažujú, ak nie priam tabuizujú. Vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny v Žiline 6. októbra 1938 je jednou z nich.

Z balkóna tejto budovy bola dňa 6. októbra 1938 Dr. Jozefom Tisom vyhlásená autonómia Slovenskej krajiny. Pamätná tabuľa tejto udalosti je umiestená na budove Katolíckeho domu na Hurbanovej ulici v Žiline.

Spomeňme iba najzákladnejšie postuláty národných politických a kultúrnych práv, akými boli bezpochyby napríklad  Žiadosti slovenského národa z 10. - 11. mája revolučného roka 1848 s následným vyhlásením štátnej nezávislosti Slovenska 19. septembra v Myjave, potom Prosbopis cisárovi Františkovi Jozefovi  z 20. marca 1849, v ktorom sa už celkom jasne vyžadovalo obnovenie slovenskej štátnosti vo forme Veľkokniežatstva slovenského, a Memorandum slovenského národa zo 6. - 7. júna  1861. Podobne z uplynulého 20. storočia takýto význam má ___________________________________________________

Martin Lacko: Slovensko obišlo v roku 1939 najlepšie ako sa dalo

___________________________________________________

reč jediného vtedy aktívneho slovenského poslanca Uhorského snemu v Budapešti Dr. Ferdiša Jurigu z 19. októbra 1918, bez ktorej sotva by bolo došlo k 30. októbru s jeho Martinskou deklaráciou. Juriga totiž ako v tom čase jediný činný slovenský poslanec, splnomocnený vedením Slovenskej národnej rady, tam v zákonodarnom orgáne Uhorského kráľovstva vo svojej dvojhodinovej reči formálne vyhlásil samourčovacie právo slovenského národa a vyslovil energický protest proti tomu, aby uhorský snem alebo vláda hovorili v mene Slovákov v politických veciach, pričom zdôraznil, že sa Slováci budú sami zastupovať na mierovej konferencii. Toto bolo jasným vypovedaním účasti Slovákov na spoločnej uhorskej štátnosti. Takýto deň by si každý iný národ zapísal medzi svoje pamätné dni.

Do radu nedoceňovaných historických momentov sa zaraďuje aj 6. október 1938. V tento pamätný deň totiž odvahou vedenia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorej nepochybne najväčšia časť obyvateľov Slovenska legálnymi voľbami prejavila svoju dôveru a tým ju splnomocnila hovoriť a konať v jej mene, využijúc vhodný moment medzinárodnej politickej situácie, dosiahol slovenský národ z vlastného rozhodnutia to, o čo takmer sto rokov predtým neúspešne prosil, ba aj so zbraňou v ruke.

Pamätná tabuľa pripomínajúca udalosti zo 6. októbra 1938.

Ako k tomu došlo, tí najstarší z nás to majú v živej pamäti, lebo boli toho svedkami, ba niektorí aj aktívnymi činiteľmi. Ale, žiaľ, pre drvivú väčšinu dnešných dospelých občanov Slovenska a najmä pre najmladšie generácie tento historický deň alebo vôbec nič neznamená, alebo dostali o tom v školách všetkých stupňov iba matné a najčastejšie skreslené, až falšované poznatky.


Postupné kroky k nezávislosti

Preto nebude od veci, ak si tu načrtneme aspoň v najväčšej stručnosti, ako došlo k 6. októbru  a čo ten deň znamenal  pre slovenský národ. Ak výraz „autonómia“ sa začal v slovenskom politickom slovníku stále intenzívnejšie používať až po prechode Slovenskej ľudovej strany do opozície, teda po vstupe Slovenska do nového česko-slovenského štátneho útvaru,  prakticky od roku 1919, podstatný obsah tohto pojmu nachádzame v slovenskej politickej literatúre už najmenej od revolučných rokov meruôsmych. Všetky vyššie spomenuté slovenské politické dokumenty 19. storočia obsahovali totiž požiadavky, ktoré smerovali k tomu, aby Slováci na svojej vyše tisícročnej územnej postati mohli sami rozhodovať o najdôležitejších otázkach svojho spoločenského dania.

____________________________________________________

Po dôkladnom štúdiu našich najnovších dejín a osoby Dr. Jozefa Tisa sme dospeli k záveru, že prezident prvej Slovenskej republiky si zaslúži našu úctu. Budeme sa snažiť o odstraňovanie stereotypov zo spoločnosti a odstraňovať podsunutý pohľad vykonštruovaný pred rokom 1989. Budeme radi, ak sa zapojíte do šírenia pravdy i prostredníctvom nálepiek, ktoré sme pre vás pripravili. Nálepky si môžete objednať TU.

____________________________________________________

Preto, ak naši predkovia sa v rokoch 1848/49 domáhali, aby Slováci boli uznaní za národ a dosiahli všetky z toho vyplývajúce práva na používanie svojho jazyka v školách, kostoloch, v súdnictve a vo verejnej správe, aby si volili svojich národných poslancov do uhorského parlamentu, v podstate si žiadali kultúrnu a správnu autonómiu. Už v nasledujúcom roku sa však ozvali hlasy, ktoré volali do Viedne po „oddelení Slovenska od Maďarov“ a po „samospráve slovenských krajov“.  V Memorande národa slovenského z roku 1861 už nachádzame celkom formálnu požiadavku teritoriálnej autonómie  pod názvom „Horno-uhorského slovenského Okolia“.  


Podpora Slovákov z Ameriky

V roku 1907, keď z iniciatívy Štefana Furdeka sa zišlo na Národnom slovenskom kongrese v Clevelande vyše desaťtisíc Slovákov, ktorí založili Slovenskú ligu v Amerike, vyvolený zbor hlavných úradníkov sa nazval „Národná rada“. Táto sledovala vývoj na Slovensku a rozvinula mohutné akcie, aby oboznámila americkú verejnosť so situáciou Slovákov v Európe. Keď sa niektoré skupiny vyslovili za spoluprácu s Čechmi, hneď sa ozval jeden z hlavných úradníkov Ligy, Jozef Hušek, ktorý v časopise „Jednota“ zo 14. augusta 1907 upozorňoval na nebezpečenstvo počešťovania Slovákov. Vyhlásil, že nie je proti spolupráci s Čechmi, ale  „iba na základe federatívnom a pri vzájomnom rešpektovaní práv, obyčají a hlavne jazykov jeden druhého“. Na tejto línii stála „Jednota“, kde sa už 3. februára 1909 čítalo: „Cieľom Slovákov malo by byť neodvislé Slovensko! Je to zákonitý, prirodzený, z povinnej obrany vyplývajúci cieľ.“ Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa táto otázka stále viac konkretizovala a v roku 1915 došlo k prvému základnému dokumentu o spolupráci Slovákov a Čechov, ktorým sa stala Clevelandská dohoda. Uzavreli ju reprezentanti Slovenskej ligy a Českého národného združenia.

Táto dohoda veľmi jasne a jednoznačne definovala cieľ tejto spolupráce ako „spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou samosprávou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, s úplnou kultúrnou slobodou, teda i s plným užívaním jazyka slovenského, s vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským“. Na základe tejto dohody americkí Slováci spolupracovali s Čechmi, obetovali veľkodušne státisíce ťažko vyrobených dolárov, ba i životy v Štefánikových légiách.  


Kompromisy Pittsburskej dohody

Po skončení svetovej vojny budúci prezident spoločného štátu Tomáš G. Masaryk rozriedil tento jasný obsah dohodnutej zmluvy zredigovaním a podpísaním oveľa menej jasnej Pittsburskej dohody. Tam už Hušek musel s Masarykom tvrdo naliehať, aby bol v texte dohody uvedený vlastný slovenský snem, čo Masaryk nijako nechcel pripustiť. Až keď videl neústupnosť Slovákov, tak to vsunul do textu a podpísal, aby získal aj slovenské podpisy. V Pittsburskej zmluve sa však  už nehovorí o zväzku štátov, teda o konfederácii, ale iba o spoločnom štáte.


Boj za rovnoprávne postavenie v spoločnom štáte

Predsa však aj to, čo dohoda obsahuje, stačilo, aby sa Slováci mohli opierať o tento dokument a na jeho základe vyžadovať svoje práva. Andrej Hlinka po tom, keď sa jeho počiatočné nadšenie za oslobodenie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi čoskoro trpko schladilo následkom konštatovania, že oslobodení Česi nechcú byť partnermi Slovákov, ale ich plánom je ovládať Slovensko a vytvoriť zo Slovákov nikdy nejestvujúci „československý národ“,  chytil sa práve Pittsburskej dohody ako hlavného nástroja svojho opozičného boja za práva a zachovanie národnej podstaty Slovákov. Hlinka budoval svoju stranu, dožadoval sa autonómie a v roku 1925 získal vyše 34% slovenských voličov, čím sa jeho strana stala najsilnejším politickým subjektom na Slovensku. ___________________________________________________

Fotogaléria: Nitra si uctila pamiatku Andreja Hlinku ___________________________________________________

Pražskí politici ani ku koncu tridsiatych rokov nepochopili, že neústupnosťou voči Slovákom podrývajú korene vlastného štátu. Nechýbali ani rozumné hlasy českých politikov, ktorí varovali vládu pred nebezpečenstvom takýchto postojov, ale všetko bolo márne.  Keď potom 5. júna 1938 sa na oslavu 20. výročia Pittsburskej dohody zišlo do Bratislavy stotisíc Slovákov s delegáciou amerických Slovákov, ktorá doniesla originál toho vzácneho dokumentu, taliansky novinár vidiac takéto nadšené masy položil Hlinkovi otázku, či si Slováci vlastne neželajú samostatný štát. Hlinka mu odpovedal: „Je taký národ na svete, ktorý by nechcel byť samostatným?“ Pri tomto masovom stretnutí s národom Hlinka ako by bol prorockým tušením predvídal to, čo sa udialo po jeho blízkom odchode do večnosti.

Keď sa medzinárodná situácia potom v jeseni tak vyvinula, že došlo ku kapitulácii Česko-Slovenska pred Hitlerom, ktorému veľmoci v Mníchove prisúdili Sudetské kraje, Hlinkov nástupca Dr. Jozef Tiso vyvodil z toho logické následky. Veď už v roku  1924 Tiso v „Slováku“ celkom jasne verejne vyhlásil: „Nepoviem nič nového, keď tvrdím, že autonómiu Slovenska my vydobyjeme len pomocou svetových mocností, ktoré sú na čele Spoločnosti národov, kde sa riešia medzinárodné otázky.“ (Slovák týždenník,  č. 17/1924, s. 1).  Ibaže v roku 1938 Spoločnosť národov už bola v Európe bezmocná a nahradili štyri európske mocnosti, ktoré suverénne rozhodovali pri riešení medzinárodných problémov.

Po Mníchovskej dohode, keď sa Beneš 5. októbra 1938 zbabelo vzdal svojej funkcie prezidenta republiky a za pomoci Stalina odletel do Anglicka, Tiso vo svojej zodpovednosti predsedu najväčšej politickej strany Slovenska, ktorá podľa vládou zatajovaných výsledkov augustových volieb do obecných zastupiteľstiev získala absolútnu väčšinu hlasov, zvolal do Žiliny členov Výkonného výboru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ku ktorým sa spontánne pripojili aj vedúce osobnosti všetkých občianskych strán, a dal vyhlásiť autonómiu Slovenskej krajiny.

Ešte aj vtedy v duchu Andreja Hlinku Tiso zotrval vo vernosti spoločnému štátu. Oznámil toto rozhodnutie slovenských politických síl pražskej vláde, ktorá dočasne vykonávala aj funkciu hlavy štátu. Vláda vyhlásenie autonómie schválila a zverila vedenie slovenskej autonómnej vlády Jozefovi Tisovi a prevzala záväzok, že do tridsať dní sa postará o náležitú úpravu ústavy, aby autonómia Slovenskej krajiny bola aj ústavne sankcionovaná. Meškala s tým však až do 22. novembra.

Nie je príliš zdôrazňované, ba skôr sa zamlčuje, že žilinské rozhodnutie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany prijali všetky politické subjekty majúce voličov na Slovensku, s výnimkou dvoch marxistických strán. Keď Tiso potom vyhlásil  na  20. novembra „Deň slovenskej jednoty, lásky a zmierenia“, na veľkom verejnom zhromaždení v Bratislave rečnili:  Dr. Pavol Opluštil, predseda MO HSĽS v Bratislave, Karol Sidor ako hlavný rečník, a po ňom šéfredaktor Slovenského denníka Anton Moravčík z Prešova za Republikánsku stranu, Dr. Bugár za Československú lidovú stranu, Ján Liška za Stranu živnostníkov, Dr. Gejza Rehák za Národné zjednotenie, D. Kubányi za Národnú obec fašistickú, Dr. Juraš za Československú stranu národne socialistickú a študent práv Jozef Mikula za slovenských akademikov. Všetkých prekvapil nakoniec prekvapil F. Ryba, ktorý v mene moravských Slovákov vyhlásil, že aj oni sa zúčastňujú na budovaní šťastnejšieho Slovenska a veria, že budú môcť oslavovať aj zjednotenie Moravského Slovenska so Slovenskom. Získal tým nadšený aplauz zhromaždenia. (BA, R 70 Slowakei/307). Aj režimové Dejiny Slovenska  (5. zv.,1985, s. 365)  museli priznať: „Tisova skupina v záujme tézy o „národnom zmierení“ skutočne otvorila bývalým prívržencom československých strán nielen dvere vlastnej politickej strany, ale  ich pribrala aj do nového štátneho administratívneho a mocenského aparátu a výdatne ich využívala pri budovaní hospodárskeho života krajiny. Dnes už vieme, že viacerí starí Hlinkoví spolupracovníci to Tisovi zazlievali, lebo to považovali za politickú chybu.

Toto je teda podstatnou náplňou a politickým významom 6. októbra 1938:  splnenie sekulárnych túžob slovenského národa, aby si mohol sám nad sebou vládnuť ako iné národy,  a korektné legalizovanie tohto cieľa ústavným zákonom,  a to pokojnou cestou bez akýchkoľvek násilností alebo revolučných hrôz. A následne  účinná snaha o zmierenie a zjednotenie občanov na základe životných záujmov národa. Z historického hľadiska vyhlásenie autonómie treba pokladať za vysoko dôležitý politický čin nielen vnútornej, ale aj medzinárodnej povahy. Sám Hitler sa v marci 1939 priznal, že o Slovákoch bol veľmi málo a nepresne informovaný najmä z maďarských a českých prameňov, a že iba z kontaktov svojich blízkych spolupracovníkov s politikmi autonómnej Slovenskej krajiny si uvedomil, že jestvuje aj slovenský problém. Nebyť toho, v marci 1939 veľmi pravdepodobne by bol Slovensko postihol krutý osud anonymného územia, rozkúskovaného medzi svojich troch susedov.

--------------------------------------------------------------------------

TIP: Jedna z najkrajších šiltoviek so štátnym znakom Slovenskej republiky. Šiltovku si môžete objednať na stránke www.vlastenec.sk, alebo na čísle 0908 800 782.