Slovenské a národné?

Kliment Uhrecký
29.08.2014 11 086 archív

Tak, ako sa postupne menia politické režimy, tak sa postupne menia aj názory ľudí na historické udalosti. Každá doba si vytvára svoju pravdu a tejto svojej „pravde“ podriaďuje aj minulosť národa. Poznať objektívnu pravdu o niektorých historických udalostiach je veľmi ťažké, pretože pravda prichádza na svet ako dieťa v ťažkých pôrodných bolestiach.

Tak to aspoň tvrdil Sokrates. Jeho oponenti z radov sofistov boli stúpencami mravného relativizmu a tvrdili, že pravdou je to, o čom dokážeme iných presvedčiť pomocou svojich rečníckych schopností.

Dňa 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Tento deň je štátnym sviatkom druhej Slovenskej republiky. Máme však v skutočnosti každý rok 29. augusta čo oslavovať?

Čiže objektívna pravda neexistuje, každý má svoju pravdu. No a okrem spomínaných sofistických argumentov má pravdu ten, kto je pri moci a v postmodernej dobe 21. storočia ovláda najsilnejšiu zbraň – médiá. Presne tento problém súvisí aj s problematikou Slovenského národného ____________________________________________________

Vyhlásenie Predsedníctva Slovenského Hnutia Obrody k SNP ____________________________________________________

povstania. Historická udalosť, ktorá mnohých irituje, ale na druhej strane ju mnohí považujú za svetlú a veľkolepú historickú udalosť. Kde je pravda? Opäť každý má svoju pravdu a nikto nikomu ju nemôže zobrať a vyvrátiť. Žiaľ, slovenský národ táto udalosť rozdeľuje. Oficiálne politické kruhy z akejsi zotrvačnosti lipnú na tejto udalosti, ba dokonca deň jej výročia vyhlásili za štátny sviatok Slovenskej republiky. Či je to správne alebo nie, ťažko posúdiť. Za diskusiu stojí otázka, či by mali takéto výročia byť oficiálnymi štátnymi sviatkami, keď rozdeľujú obyvateľov na dve skupiny. Pozrime sa na oba diametrálne odlišné názory na túto udalosť.

 

Averzia u väčšiny obyvateľov

Slovenské národné povstanie – začiatok revolučného procesu, ktorý vyvrcholil slávnym víťazstvom pracujúceho ľudu vo februári 1948, ktorý zase iní označujú za boľševický puč.

Slávnym odkazom nielen Víťazného februára, ale aj slávneho SNP sme boli za socializmu presýtení. Stalo sa z toho otrepané komunistické klišé. Povinné oslavy SNP, kladenie vencov partizánom (nie povstaleckým vojakom), oslava víťazstva SNP (ktoré bolo v skutočnosti porazené). Toto mohlo vyvolať averziu u časti obyvateľstva a spoločne s odstránením komunistických sviatkov mnohí očakávali aj odstránenie tohto sviatku.

Kým v minulosti sa zdôrazňoval význam komunistického odboja a partizánskeho hnutia, v súčasnosti sa zvýrazňuje význam občianskeho odboja a povstaleckej armády.

Nekoordinovaný odboj

Stúpenci tejto historickej udalosti sú prevažne starší ľudia – pamätníci a účastníci bojov, ktorí boli vtiahnutí do tejto udalosti. Nemožno ich odsudzovať, bojovali za ideály, ktoré pokladali za správne a spravodlivé. V konečnom dôsledku nemeckí nacisti sa správali veľmi povýšenecky voči slovanským národom a nacistická ideológia považovala aj Slovákov za menejcenných ľudí. Boj proti nemeckým okupantom možno označiť za spravodlivý. Nacistický teror na povstaleckom území sa rovnal teroru nacistov v Poľsku alebo na okupovaných územiach ZSSR a Juhoslávie. Nemôžeme jednoducho ignorovať obete nacistov zo Skýcova, Kľaku, Ostrého Grúňa, Mladoňova, Telgártu či iných dedín vypálených Nemcami. Na to sa zabudnúť nedá a nemôže. Proti Nemcom vystúpili v závere vojny aj Rumuni, Bulhari či Fíni. Trochu neopatrne aj Taliani. Odboj na Slovensku nebol koordinovaný. Každý bojoval na vlastnú päsť. V boji proti Nemcom sa mali spojiť všetky zložky odboja – občiansky, komunistický, ale aj sily v radoch HSĽS, ktoré neboli pronemecky naladené, ale viac naladené panslavisticky. Na Slovensku, a to ani v oficiálnych kruhoch vlády, neboli jednoznačne pronemecké tendencie. Stačilo odstaviť pár germanofilských dobrodruhov, ako boli Vojtech Tuka (starý maďarský a neskôr nemecký agent) a Alexander Mach.

 

Zbytočné povstanie?

Podľa druhej strany bolo SNP bojom proti vlastnému národu a aj proti vlastnému štátu. Jozef Cíger Hronský vo svojom románe Svet na Trasovisku, ktorý napísal v emigrácii, hovorí, že SNP, nebolo slovenské (ale internacionálne), nebolo národné (nezjednocovalo celý národ), ba dokonca to nebolo ani povstanie (ale akási nekoordinovaná vzbura). Podobné názory mali aj exiloví historici ako Vnuk a Ďurica. Určite zaujímavé slová, ktoré ale iritujú stúpencov tejto udalosti. Nesmieme pochopiteľne zabudnúť aj na teror partizánov voči inak zmýšľajúcim obyvateľom.

Tí, ktorí išli do povstania, menovite vojaci, išli bojovať proti Hitlerovi, a nie proti vlastnému štátu, ktorý zachránil Slovensko pred záhubou. V proklamácii Slovenského revolučného vedenia z 30.8.1944 sa vyzývajú slovenskí vojaci do boja chrániť domovinu, za slobodu národa. Ale výzva z 1.9.1944 hovorí už o boji proti fašistickému režimu na Slovensku a prevoláva na slávu ČSR. Kde sa stala chyba? 

Vraždení boli katolícki kňazi, členovia HSĽS, ale aj jednoduchí sedliaci, ktorí sa odmietli k povstaniu pripojiť. Mnoho partizánskych akcií proti Nemcom bolo zbytočných a vyvolali iba tvrdé až sadistické odvetné opatrenia Nemcov, na ktoré  doplatili nevinní obyvatelia (Ladce). O tejto pravde sa mlčalo, nemohlo sa o nej hovoriť a keď zrazu vyplávala na svetlo sveta, mnohých podráždila. Povstaniu nepomohlo ani jeho antikatolícke ladenie, lebo práve to odradilo  značnú časť obyvateľov, ktorá by ho určite podporila. Povstanie vypuklo predčasne a nebolo koordinované. Bolo jasné, že nemecká armáda povstanie rýchlo potlačí. Mala totiž jednoznačne technickú prevahu, a to bojovala na dvoch frontoch. Mnohí historici píšu, že bolo zbytočné, pretože Sovietska armáda by naše územie aj tak oslobodila a naša krajina tak zažila dvakrát takmer bezprostredne vojnové hrôzy. Stálo to za to? A opäť, každý má svoju pravdu.

 

Proti nacizmu

Povstanie na Slovensku v roku 1944, tak by sme mohli túto historickú udalosť nestranne pomenovať, si zaslúži objektívne historické prehodnotenie bez emócií z oboch strán. Mali by sme nájsť akýsi zdravý stred pri hodnotení tejto historickej udalosti. Jej prehnaná glorifikácia z čias Husáka (Husák bol jedným z vodcov komunistického odboja) určite nie je na mieste. Protifašistických bojovníkov si treba vážiť a uctiť, pretože bojovali za slobodu a proti nacistickým zločincom. Ich boj a ideály niekto potom zneužil a dlhé roky sa na nich priživoval. Povstanie z roku 1944 nás zaradilo do skupiny krajín bojujúcich proti nacizmu a protihitlerovskej koalície. To je fakt. Slováci, aj keď nepripravení a rozdelení, vystúpili so zbraňou v ruke voči nacistickým zločincom, ktorí ovládali takmer celú Európu.

 

Hľadajme kompromis

Deň 29. august by nemal byť štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Keďže polarizuje spoločnosť, mal by zostať pamätným dňom Slovenskej republiky. Bývalí odbojári, ľavicové sily a ostatní jeho stúpenci by si mali pripomínať toto výročie dôstojnými oslavami a spomienkami na padlých v tomto povstaní. Na druhej strane treba dôsledne prehodnotiť postoj slovenskej vlády, osobnosti prezidenta Tisa a ministra Ďurčanského. Netreba brániť tým, ktorí si prídu uctiť tieto postavy do Bytče alebo Rajca. Učme sa vzájomnej tolerancii, pretože sme malý národ, aby sme sa drobili. Treba nájsť kompromis a hľadať cestu k zmiereniu všetkých príslušníkov slovenského národa.

--------------------------------------------------------------------------

Knižný tip: Svedecká výpoveď Karola Kmeťku v súdnom procese s Dr. Jozefom Tisom. OBJEDNÁVAJTE TU. Svedecká výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku dňa 6. januára 1947 v politickom retribučnom procese s prezidentom a kňazom Dr. Jozefom Tisom bola podľa jeho vyjadrenia pre neho zásadnou a rozhodujúcou. Dňa 11. januára 1947 Dr. Tiso pred súdom vyhlásil: „Po svedeckej výpovedi pána arcibiskupa Dr. Kmeťku je, ako som povedal svojmu obhajcovi, vlastne tento proces pre mňa skončený, lebo som dostal rozsudok tak vo veci národnej, aj v kňazskej“ Dr. Tisovi išlo predovšetkým o posúdenie jeho konania z hľadiska kresťanskej morálky a to bolo pre neho priaznivé. Táto publikácia chce upozorniť na význam svedeckej výpovede arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku, ktorá vošla do slovenských dejín ako významný dokument o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi. Ďalším cieľom publikácie je oboznámiť čitateľa s biografiou arcibiskupa, aby sa vytvoril objektívny obraz o tejto významnej cirkevnej i občianskej osobnosti, ktorú spracoval Prof. Viliam Judák.

Pridaj komentár