SNP: Odkrývanie pravdy

Jozef Šulaj
24.08.2014 14 347 archív

Tí, ktorí išli do povstania, menovite vojaci, išli bojovať proti Hitlerovi, a nie proti vlastnému štátu, ktorý zachránil Slovensko pred záhubou. V proklamácii Slovenského revolučného vedenia z 30.8.1944 sa vyzývajú slovenskí vojaci do boja chrániť domovinu, za slobodu národa. Ale výzva z 1.9.1944 hovorí už o boji proti fašistickému režimu na Slovensku a prevoláva na slávu ČSR. Kde sa stala chyba?  ____________________________________________________

Vyhlásenie Predsedníctva Slovenského Hnutia Obrody k SNP ____________________________________________________

Až do Husákovho „veľdiela“ o povstaní na sklonku Chruščovovej éry bola hrdinská a zároveň tragická odysea leta 1944 považovaná iba za nedisciplinovanú vzburu buržoáznych nacionalistov, špiónov a nepriateľov štátu. Potom prišla rehabilitácia zahriaknutých a neposlušných okolo národne orientovaných komunistických odbojárov. Stratené životy postihnutých a utrpenie mnohých účastníkov povstania boli príliš veľkým sústom pre úplnú morálnu satisfakciu. Mnohé pravdy o povstaní sa vyslovili aj v tomto období. Vzápätí prišiel pokus o socializmus s ľudskou tvárou – umožnil historikom informovať verejnosť objektívne a bez zaujatosti. Boli to o. i. najmä štúdie a práce V. Prečana a J. Jablonického.

Pamätník SNP v Banskej Bystrici bol dokončený v roku 1969. Vtedy i dnes slúži socialistickým historikom na ich výklad tzv. Slovenského národného povstania.

Normalizátorské roky potom urobili z povstania div nie hrdinskú epopeju garnitúry Husáka. Komunistická strana sa stala jedinou inšpirátorkou, organizátorkou a vedúcou silou povstania. V súčasnom období sa objavili viaceré monografie o povstaní našich a exilových historikov, so snahou dokázať a odkryť pravdu. Žiaľ, vyskytujú sa pritom i neobjektívne názory a zaujatosť.

Revolučné vystúpenie slovenskej armády, povstaleckých bojovníkov SNP v roku 1944 sa natrvalo zapísalo do análov protifašistického odboja druhej svetovej vojny, v boji za slobodu, demokraciu a národnú nezávislosť. Napriek tomu, že povstanie nebolo úspešné a malo tragické následky pre ďalší vývoj vo vtedajšom Slovenskom štáte, nemôže byť jeho význam znevažovaný a bagatelizovaný. Jeho pôvodné zámery sa totiž značne odlišovali od toho, čo neskôr nasledovalo.



Predčasný začiatok

Príčinou predčasného začiatku povstania boli jednoznačne partizánske akcie podliehajúce veleniu na Ukrajine, pričom riadiace nitky sa zbiehali až do Moskvy. Ani vojenské ústredie, ani SNR neboli schopné túto agresívnu silu udržať. Ako aj sám Husák v správe z 5.2.1945 pre vedenie KSČ v Moskve potvrdil: „Povstanie nevzniklo v momente pre nás priaznivom, jeho termín bol nanútený Nemcami a partizánmi.“ Komunistické centrum povstania a aj SNR predpokladali, že ohnisko povstania bude v Bratislave. Tam sa mal uskutočniť palácový prevrat a zlikvidovať ľudácky režim, pričom hlavnou údernou silou mala byť slovenská armáda.

Alexander Dubček vo svojich pamätiach (Nádej zomiera posledná, Práca 1993) potvrdzuje, že „partizánske skupiny boli varované, aby sa nepúšťali do otvorenej konfrontácie s nepriateľom skôr, ako sa pripraví plán povstania. Prečo túto snahu ignorovali?“ Na túto otázku už Dubček neodpovedal. Bol daný konkrétny vojensky príkaz z moskovského centra na vyprovokovanie začiatku povstania? Kým a kedy?


Hra veľmocí

Sovieti v duchu svojich strategických plánov obsadili čo najväčšie územie smerom na západ od hraníc Ruska, potrebovali prísť aj na Slovensko v úlohe osloboditeľa. Po prezradení Čatlošovho vojenského plánu v júli 1944, v ktorom sa rátalo s aktívnou pomocou slovenskej armády postupujúcej sovietskej armáde (podobne ako v Rumunsku), Moskve bolo jasné, že tento plán sa v pôvodnej podobe nesmie uskutočniť. Povstanie muselo byť preto predčasne vyprovokované, aby bolo vzápätí krvavo potlačené hitlerovskými dobre vyzbrojenými jednotkami, tak ako to Stalin zrežíroval vo Varšave. Povstanie sa začalo chaosom, nekoordinovane, nejednotne, čo nemeckí okupanti dokázali okamžite využiť. Exilová čsl. vláda z Londýna taktiež naliehala na vojenské odbojové centrum, začať čo najskôr ozbrojené povstanie proti fašizmu a za vytvorenie ČSR.


Vojenské zlyhanie povstania

Podľa Dubčekových pamätí Rusi nazývali organizátorov povstania „buržoáznymi pučistami“. Preto vojenská pomoc zo strany ZSSR bola iba fiktívna (chýbali ťažké zbrane, tanky, lietadlá, delá a pod.). Je dokázané, že Rusi nedovolili západným spojencom, aby pomohli povstaniu dodávkami zbraní (letecky z talianskeho prístavu Bari). Spomínajú na to napríklad manželka generála Goliana, pani Jarmila Golianová, generál R. Pernický (pôsobil na spojeneckej základni v Bari), ďalej vo svojich spomienkach aj J. Lettrich a A. Dubček.

Benešova vláda v Londýne sa na nijakej koordinácii bojových akcií povstania so sovietskou armádou nedohodla. Neželala si rýchly príchod Červenej armády na Slovensko z obavy veľkého vplyvu komunistov. Sovieti sa ani neponáhľali z vyššie uvedených dôvodov.

Vojenský plán povstania generála Čatloša a jeho spriaznenca generála Malára rátal v príhodnom okamihu s vytvorením vojenskej diktatúry na Slovensku a napojením sa na postupujúce jednotky Červenej armády, či už zo severu alebo juhu. Aj tu boli rozdielne názory. Čatlošov plán predpokladal zachovanie samostatného Slovenského štátu zbaveného fašistickej diktatúry, naproti tomu skupina okolo Goliana bola za vytvorenie ČSR. Keď sa potom začalo partizánmi vyprovokované povstanie Malár i Čatloš sa k nemu nepridali. Čatloš však urobil vzápätí husársky kúsok, že do Banskej Bystrice predsa prišiel, avšak do izolácie, ako „persona non grata“, čo mu možno zachránilo život. Horšie to bolo s Malárovým odchodom, ktorý prakticky vyradením dvoch východoslovenských divízií z boja odsúdil SNP vopred k zániku. Komunistom tak nevyšiel Čatlošov plán v prospech predčasne začatého SNP.

Nedostatočná výzbroj povstalcov, nejednotnosť medzi partizánmi a slovenskou armádou, takmer žiadna pomoc zo strany spojencov, vytriezvenie z počiatočnej víťaznej eufórie, konfrontácia s neúprosným bojom skúsených esesáckych žoldnierov, postupne znižovali údernú silu povstania.


Proti vlastnej štátnosti

Slovenský národ povstal proti fašizmu ako svojbytný občiansky celok Slovenska, aby obhájil svoju štátnosť. V prvých chvíľach sa ešte nevedelo, aká forma štátu to bude, až postupne sa prešlo na ČSR. Imrich Kružliak vo svojich úvahách o SNP píše: „Tí, ktorí išli do povstania, menovite vojaci, išli bojovať proti Hitlerovi, nacizmu a nie za Beneša, a proti vlastnému štátu, ktorý zachránil Slovensko pred záhubou.“ Slováci sa zapojili do povstania bez ohľadu na to, či sa medzinárodne uznáva, alebo neuznáva právna kontinuita predmníchovskej ČSR. Uskutočnením tejto dimenzie získal slovenský národ oprávnenie rokovať s Čechmi o novom usporiadaní v ČSR ako rovný s rovným. Čo sa žiaľ, z českej strany v skutočnosti nikdy neakceptovalo. Povstanie odmietlo totalitu a fašizmus, ale zároveň aj ideu československého národa a čechoslovakizmu – vo svojej drvivej väčšine. V proklamácii Slovenského revolučného vedenia z 30.8.1944 sa vyzývajú slovenskí vojaci do boja chrániť domovinu, aby sa postavili proti Nemcom za slobodu národa. Ale výzva z 1.9.1944 hovorí už o boji proti fašistickému režimu na Slovensku a prevoláva na slávu ČSR. Povstalecká SNR bola od začiatku zameraná plne čechoslovakisticky. Až neskôr z iniciatívy komunistov sa presadila požiadavka federalizácie, ale po rokovaní v Moskve sa celá záležitosť zmrazila až do roku 1968. Hlavný neúspech SNP okrem spomínanej vojenskej stránky spočíval aj v nejednotnosti národa a slabšom zapojení sa armády i občanov do boja proti nemeckým okupantom. Nejednotnosť národa sa prejavila nie v odpore proti nacizmu a totalite, ale proti likvidácii vlastného štátu. Ďalším oslabujúcim faktorom SNP bolo negatívne zameranie antifašistickej koalície (demokrati a komunisti) proti HSĽS a katolíckej cirkvi.

Tiso sa od začiatku Slovenského štátu domnieval, že udrží Nemcov na uzde a poriadok si urobí sám – až do teroristických akcií partizánov (Brezno, Martin a iné). Keď zistil, že ide o organizované povstanie, ktoré má za cieľ obnovu ČSR, potom už išiel proti povstaniu vedome. Po potlačení povstania Tiso a jeho vláda dúfali iba v zázrak. Najviac verili v možnosť kompromisného mieru medzi západnými spojencami a Nemeckom. Slovensko by sa bolo usilovalo o uznanie samostatnosti, hoci aj formou plebiscitu. Dodnes nie je s určitosťou dokázané, či Tiso vedel o Čatlošovom pláne povstania. Mnohé svedectvá dokazujú, že áno, avšak niektorí členovia vlády Slovenského štátu tvrdia opak.

Bratislava sa obrátila proti povstaniu chrbtom a poprední slovenskí spisovatelia a intelektuáli: Ján Smrek, Ján Kostra, Ján Poničan, E. B. Lukáč, D. Chrobák, Ľ. Zúbek, M. Gacek, A. Žarnov, R. Dilong, V. Beniak a iní vydali v mene Spolku slovenských spisovateľov 1.10.1944 tzv. Ohlas slovenských spisovateľov s pacifistickým stanoviskom voči povstaniu.

Chyby a omyly, ktoré sprevádzali povstanie, ale nesmú v žiadnom prípade znížiť jeho veľký význam, hlavne pamiatku na tisíce padlých, ktorí položili svoje životy za našu slobodu.

--------------------------------------------------------------------------

Knižný tip: Svedecká výpoveď Karola Kmeťku v súdnom procese s Dr. Jozefom Tisom. OBJEDNÁVAJTE TU. Svedecká výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku dňa 6. januára 1947 v politickom retribučnom procese s prezidentom a kňazom Dr. Jozefom Tisom bola podľa jeho vyjadrenia pre neho zásadnou a rozhodujúcou. Dňa 11. januára 1947 Dr. Tiso pred súdom vyhlásil: „Po svedeckej výpovedi pána arcibiskupa Dr. Kmeťku je, ako som povedal svojmu obhajcovi, vlastne tento proces pre mňa skončený, lebo som dostal rozsudok tak vo veci národnej, aj v kňazskej“ Dr. Tisovi išlo predovšetkým o posúdenie jeho konania z hľadiska kresťanskej morálky a to bolo pre neho priaznivé. Táto publikácia chce upozorniť na význam svedeckej výpovede arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku, ktorá vošla do slovenských dejín ako významný dokument o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi. Ďalším cieľom publikácie je oboznámiť čitateľa s biografiou arcibiskupa, aby sa vytvoril objektívny obraz o tejto významnej cirkevnej i občianskej osobnosti, ktorú spracoval Prof. Viliam Judák.

Pridaj komentár