„Prepáčte, že sme si dovolili vytvoriť štát a nenechali sa pohltiť susedmi“

Martin Lacko
16.04.2014 10 694 archív

Prednáška Martina Lacka na spomienkovej akadémii organizovanej Spoločnosťou Andreja Hlinku a Maticou slovenskou pod názvom S úctou k dejinám, ktorá sa konala v Bratislave – Ružinove dňa 13. marca 2014.

Manipulátori nám chcú vnútiť, že Slováci samostatnosť nikdy nepožadovali, že im bola cudzia. A ak ju raz mali, mali by sa za ňu hanbiť, dištancovať, ospravedlňovať.

Dňa 30. októbra 1918 zástupcovia slovenskej inteligencie, reprezentanti generácie našich prastarých rodičov, v Turčianskom Svätom Martine rozhodli, že manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo a dali im zbohom. Boli izolovaní, ustráchaní, mali obavy, čo bude po zániku tisícročného uhorského kráľovstva nasledovať. No z hľadiska histórie svojim krokom prispeli k záchrane národa pred postupujúcou maďarizáciou a udupávaním Slovákov. Vďaka Bohu.

 

Prispeli k záchrane národa

Dňa 14. marca 1939 sa poslanci Snemu Slovenskej krajiny v Bratislave, zástupcovia generácie našich starých rodičov rozhodli, že chcú mať Slovensko ako samostatný štát. Stalo sa tak pod politickým tlakom, v situácii, ktorá vyžadovala rýchle rozhodovanie, kde nebol čas na mlátenie prázdnej slamy, ako to vidíme u rôznych „analytikov“ dnes. Poslanci mali obavy, čo bude po zániku dvadsaťročného štátu nasledovať, či samostatné Slovensko prežije. No z hľadiska histórie svojim krokom prispeli k záchrane národa. Ich krok bol legitímny, a čo je dôležité, štát sa zrodil bez krviprelievania, bez bojov, tak typických pre vznik iných štátov. Vďaka Bohu.

V januári roku 1993 naša generácia zažila to, čo bolo od roku 1945 nepredstaviteľné. Zažila naplnenie idey samostatnosti, ktorú čs. bezpečnosť desaťročia prenasledovala raz ako „separatizmus“, potom „ľudáctvo“ či „buržoázny nacionalizmus“, a za čo čs. súdy dávali doživotia, a o ktorej sa Slováci báli hovoriť aj v súkromí. Zažili sme obnovenie slovenskej štátnosti, teda stavu, keď je Slovensko znova subjektom medzinárodného práva. Stalo sa tak bez krviprelievania a bojov. Vďaka Bohu.

Napriek tomu sa predstavitelia druhej SR od začiatku tvária, že tá prvá ani neexistovala. A ak jestvovala, nemá nič spoločné s tou dnešnou. Chráň Boh. Akoby tá prvá ležala na Balkáne či v strednej Ázii a žil v nej nejaký iný národ. Takýto postoj je podobný vzdoru pubertálneho chlapca, ktorý, súc nahnevaný na svojich rodičov presviedča kamarátov, že on je predsa najmúdrejší, od svojej rodiny sa dištancuje, nepatrí k nej, iba ak podľa mena. Súdny človek sa nad tým pousmeje. Bohužiaľ.

 

Ako sa teda dnes, ako slobodní občania druhej SR, máme dívať na 14. marec?

Z hľadiska filozofického bol naplnením samourčovacieho práva národa. Rozhodnutie poslancov nebolo negativistické; namierené proti niekomu či niečomu. Naopak, bolo pozitívnym krokom zástupcov malého  národa, ohlásením toho, že Slováci sú tu a berú si právo žiť pod vlastnou strechou. Na to mali asi také právo, ako má mladá rodina právo osamostatniť sa z rodičovského či súrodeneckého domu. Príbuzným sa to nemusí páčiť, ale to je všetko.

Z hľadiska vtedajšej situácie a hroziacich scenárov v strednej Európe bol 14. marec aj aktom záchrany, alebo presnejšie, vyhnutím sa najhoršiemu, čo vtedy hrozilo – rozdeleniu zvyšku Slovenska medzi Maďarsko a Poľsko, prípadne skĺznutiu do koloniálnej formy protektorátu spolu s Čechmi a Moravanmi. Pripomeňme tu len, že už v novembri 1938 Maďarsko pripravilo Slovensko o 1/5 územia a robilo si zálusk – v spolupráci s Poľskom – na ďalšie územia i vytvorenie spoločnej hranice.

Po tretie, vznik Slovenského štátu bol výrazne pozitívnou historickou skúsenosťou. Ukázal totiž, že Slováci si dokážu vytvoriť a riadiť svoj štát. A to aj napriek predošlej negativistickej propagande zo strany Budapešti či Prahy. Praha 20 rokov tvrdila, že na Slovákov dopláca; Horthy zas po vyhlásení samostatnosti odkázal Tisovi, že ich prídu Slováci kolenačky prosiť, aby boli prijatí do Maďarska, lebo sa hospodársky neudržia. Udržali sa. Že sa tak stalo bez náležitej prípravy, bez praktickej skúsenosti s riadením vlastného štátu dovtedy, je o to obdivuhodnejšie.

Práve posledné dva aspekty, aspekt záchrany a pozitívna skúsenosť, že totiž „na Slovensku sa stal Slovák pánom“, utkveli v pamäti ľudí najviac. Na druhej strane, práve tento aspekt mal byť čs. propagandou zastretý, vytesnený z pamäte. Akousi teóriou „o zrade“ ČSR zo strany Slovákov, o ich tendencii k „separatizmu“, čo pochopiteľne pražská politika – za asistencie horlivých pomocníkov zo Slovenska – využívala a zneužívala na odbúravanie právomocí slovenských orgánov v povojnovej ČSR, a na celkové „šróbovanie“ pomerov.

 

Vplývanie cudzejštátnosti

Slovenskí politici v roku 1992 sa báli tiež. Jedni boli proti štátnosti úplne, tí čo boli za, sa obávali to nahlas povedať. Nemali už také sebavedomie, historické a národné povedomie, ako ich predchodcovia v marci 1939 či v októbri 1918. Vyše 40 rokov neslobody a internacionálnej, či československej ideológie, spravilo svoje. Už vopred tŕpli, čo na ich kroky povie Európa, čo Brusel, čo Praha, čo napíšu v novinách. Báli, aby na nich nepadol povestný Damoklov meč, obvinenie z „rozbitia“ Československa. Preto sa zdráhali vyhlásiť samostatnosť a pristúpili na rozdelenie Československa v tesnej spolupráci s českou stranou, priam vo forme chirurgickej operácie, na uskutočnenie ktorej si navyše vyžiadali súhlas ďalších štátov.

Bez historického obnovenia slovenskej štátnosti zo 14. marca 1939 by sme sa sotva boli dožili dnešnej Slovenskej republiky.

Možno práve v tomto opatrníckom prístupe boli zakódované gény neskoršieho vývoja, ktorého plody trpko pociťujeme najmä dnes. Na rozdiel od prvej SR tá druhá explicitne nadviazala na historické tradície Československa. Štátu, kde Slováci vyspeli, no kde nikdy neboli rovnocenným partnerom; štátu, ktorý popieral ich samourčovacie právo. Neboli ujasnené základné princípy druhej SR, či ide o národný, alebo občiansky princíp. Nebola žiadna štátna doktrína. Politické garnitúry rezignovali na udržanie národne orientovaných médií. Nekládli dôraz na národnú výchovu mládeže. Vznik nového štátu neznačil nič pre štátom platené historické a pamäťové inštitúcie. Nebol politický záujem, neprišla štátna objednávka na výskum dejín štátnosti. Nevznikla, žiadna inštitúcia, či autorský kolektív, ktorý by mapoval cestu Slovákov k samostatnosti. Pritom, ohromné množstvo ľudí tu bolo po roku 1945 postihnutých len pre svoje slovenské presvedčenie a činnosť. Kto a kedy zmapuje ich osudy, borbu, utrpenie?! Kto ich kedy verejne vyzdvihne, ocení? Vlajku boja za samostatné Slovensko najrozhodnejšie niesol slovenský exil a doma pamätníci prvej SR. Pre ľudí, ktorí zažili rozlet národného života v prvej SR, neprichádzalo totiž do úvahy nič menej, než obnova samostatnosti; žiadne spolkové zriadenia, dvojdomky, autentické či neautentické federácie. Práve oni uľahčili vznik druhej SR!

No ešte zarážajúcejšie je, že po 1. januári 1993 sa prakticky nič nezmenilo ani z hľadiska bežného človeka, na ulici, vo sfére hmotných pamiatok - sochy, tabule, názvy ulíc či námestí. Ak sa po páde režimu v roku 1989 tieto čiastočne zmenili, presunuli do múzeí, po vzniku nového štátu sa nemenilo nič. Bola v hlavnom meste postavená jediná socha, či aspoň pamätná tabuľa, na počesť vzniku prvej či druhej štátnosti? Ako je možné, že na budove starej SNR na Župnom námestí (v r. 1939 premenované na Námestie 14. marca), nevisí pamätná tabuľa o tom, že tu bola vyhlásená samostatnosť, a v r. 1992 zvrchovanosť Slovenska? Ako je možné, že na budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí nie je žiaden nápis o tom, že práve tu sa ustanovil historicky prvý slovenský zákonodarný orgán, Slovenský snem?

Možno práve naše nízke národné i občianske povedomie, zanedbaná štátna politika v národných veciach majú za následok i to, že národné sily nemajú dnes jedno mienkotvorné médium, jednu dôstojnú budovu v hlavnom meste, kde by mohli schádzať; že tu nie sú dnes žiadni štátni politici, žiadni funkcionári, že nenájdeme jediného biskupa, ktorý by bol ochotný slúžiť sv. omšu na počet okrúhleho výročia štátnosti. Atmosféra strachu a poníženia sa rozprestrela na slovenskú krajinu...

 

Pocit viny z vlastnej štátnosti

V mnohých smeroch dnes žijeme v prevrátených pomeroch, aké sme si pred pár rokmi nevedeli ani len predstaviť. Rozpadá sa systém medzinárodného práva, garancie hraníc. Z médií, poslov informovanosti, sa stali nástroje nevídanej manipulácie. Po ekonomickej stránke sme polokolóniou cudzieho kapitálu. Prišli sme o potravinovú sebestačnosť. Po výpredaji pôdy máme v mene akejsi európskej integrácie či tolerancie poprieť i svoje tradície, morálne hodnoty, ba zdravý rozum. Musíme robiť petície a bojovať o také veci, ako je uznávanie rodiny. Už naším deťom vnucujú úchylnosti najhrubšieho zrna, na piedestál stavajú zvrátené zväzky. A najmä sa musíme obávať, či vôbec budeme môcť zajtra povedať, že biele je biele a čierne čierne, že mama je mama a otec je otec...

____________________________________________________

Po dôkladnom štúdiu našich najnovších dejín a osoby Dr. Jozefa Tisa sme dospeli k záveru, že prezident prvej Slovenskej republiky si zaslúži našu úctu. Budeme sa snažiť o odstraňovanie stereotypov zo spoločnosti a odstraňovať podsunutý pohľad vykonštruovaný pred rokom 1989. Budeme radi, ak sa zapojíte do šírenia pravdy i prostredníctvom nálepiek, ktoré sme pre vás pripravili. Nálepky si môžete objednať TU.

____________________________________________________

Zápas o dejiny je iba súčasťou tohto zápasu. Manipulátori nám chcú vnútiť, že Slováci samostatnosť nikdy nepožadovali, že im bola cudzia. A ak ju raz mali, mali by sa za ňu hanbiť, dištancovať, ospravedlňovať. Vytrvale, neustále, a až do krajnosti, do odpadnutia. Na to demagogicky zneužívajú aj inú tému, tragédiu židovskej komunity. Je to scenár ponižovania a deptania národného i ľudského povedomia, aký nemá obdobu v žiadnom inom štáte bývalého východného bloku. Že sa to deje po obnove slovenskej štátnosti, v druhej SR, a za aktívnej pomoci štátom platených historikov, novinárov či redaktorov, je len trpkým paradoxom. Nuž teda, ospravedlňme sa aj dnes, že naši predkovia si dovolili vytvoriť štát a nenechali sa radšej pohltiť susedmi.

Organizátori dnešného podujatia zvolili výstižný názov – S úctou k dejinám. Ak budeme k dejinám pristupovať ozaj s úctou, nepochybujem, že raz sa i prvá slovenská štátnosť dôstojne včlenení do pamäti národa. No okrem úcty na to bude treba ešte jedno – odvahu.

--------------------------------------------------------------------------

Knižný tip: Svedecká výpoveď Karola Kmeťku v súdnom procese s Dr. Jozefom Tisom. OBJEDNÁVAJTE TU. Svedecká výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku dňa 6. januára 1947 v politickom retribučnom procese s prezidentom a kňazom Dr. Jozefom Tisom bola podľa jeho vyjadrenia pre neho zásadnou a rozhodujúcou. Dňa 11. januára 1947 Dr. Tiso pred súdom vyhlásil: „Po svedeckej výpovedi pána arcibiskupa Dr. Kmeťku je, ako som povedal svojmu obhajcovi, vlastne tento proces pre mňa skončený, lebo som dostal rozsudok tak vo veci národnej, aj v kňazskej“ Dr. Tisovi išlo predovšetkým o posúdenie jeho konania z hľadiska kresťanskej morálky a to bolo pre neho priaznivé. Táto publikácia chce upozorniť na význam svedeckej výpovede arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku, ktorá vošla do slovenských dejín ako významný dokument o prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi. Ďalším cieľom publikácie je oboznámiť čitateľa s biografiou arcibiskupa, aby sa vytvoril objektívny obraz o tejto významnej cirkevnej i občianskej osobnosti, ktorú spracoval Prof. Viliam Judák.