Martin Lacko: Médiá deformujú historické povedomie ľudí

Tomáš Kopřiva
05.02.2014 18 687 archív

Na Slovensku je len málo historikov, ktorí chápu svoju prácu ako poslanie, ako cestu k nachádzaniu pravdivých kúskov z rozbitého zrkadla dejín a nie ako nástroj na manipuláciu verejnosti. Odolávanie politickým a mediálnym tlakom je beh na dlhú trať. Martin Lacko (1976) je historik, ktorý si na takýto beh trúfol. Absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor história – filozofia. V súčasnosti je jedným z najproduktívnejších autorov v odbore. V pomerne mladom veku má na konte niekoľko desiatok publikácií a štúdií doma aj v zahraničí. 

Diskusný večer Ústavu pamäti národa.

Prečo história? Čo človeku poznanie dejín prináša?

Iste poznáte biblický výrok, že „nielen chlebom je človek živý“. Zaujímať sa o to, čo tu bolo skôr, než siaha naša pamäť, ako žili naši predkovia, prečo sme dnes práve tam, kde sme, odkiaľ sme prišli, kam ideme a podobne, to všetko sú otázky, ktoré vyplývajú z prirodzenosti človeka. Čím je človek starší, tým intenzívnejšie si ich kladie, tým viac sa zaujíma o svoje korene, pátra po nich. To s pribúdajúcimi rokmi zistíte aj sami. Možno práve preto by som chcel posmeliť každého, aby sa, v rámci možností aké má, venoval histórii: aby sa aspoň trochu zaujímal o dejiny svojej rodiny, predkov, obce, mesta, kde žije. A najmä, aby zhromažďoval – a tým zachraňoval – historické pramene osobnej povahy, ktoré sa ešte zachrániť dajú. Napr. fotografie, osobné zápisky, denníky, vyznamenania či iné cenné artefakty, ktoré nám postupom času nenávratne miznú.

Môže byť história objektívna?

História je vedou, alebo skôr disciplínou, o ľuďoch, o ľudskej spoločnosti, ktorá sa začína tam, kde sa začínajú písomné pramene. Nie je prírodnou, exaktnou vedou, ako matematika či fyzika, kde sa dá príklad vyriešiť len jedným spôsobom a k rovnakému výsledku musia dospieť všetci vedci, bez ohľadu na to, v akom období a v akej krajine pôsobia. Pri histórii je to trochu inak. Rôzne historické epochy, režimy, osobnosti, udalosti, sa neraz interpretujú odlišne, a to aj v rámci jedného štátu, jednej spoločnosti, jednej generácie. Azda nijaká veličina tu neostáva úplne konštantnou. Vidíme to aj u nás, a nielen u nás. Rozdielne interpretácie toho istého sú bežnou praxou historickej obce. Je to aj dôsledok toho, že historik pracuje nielen s čistými faktami, ale nutne aj s ich výberom a najmä interpretáciou, teda značne subjektívnym momentom. Je to, na jednej strane, veľký hendikep, ale na druhej strane práve aj kúzlo historického remesla. A kladie veľké nároky nielen na samotné poznanie, vedomosti historika, ale aj na jeho morálku. A či môže byť história objektívna? Úplne pravdivé a úplne objektívne poznanie má len Boh. My sa k nemu môžeme iba približovať. Alebo, môžeme veriť a dúfať, že sa k nemu približujeme.

Každý národ má svoje „tabuizované“ pohľady na dejiny, názory, ktoré do značnej miery spochybňujú oficiálne výklady historických udalostí. Z akej časti je objektívny výskum dejín na Slovensku?

Myslím si, že výskum samotný u nás slobodný (zatiaľ) je. Archívy nám zatiaľ nik nezamkol, na štúdium nepotrebujete zvláštne povolenia. I k literatúre a ľudom sa dostaneme. Čo však slobodné nie je, je interpretácia historických faktov. A tu zohrávajú rozhodujúcu rolu médiá a politická situácia.

Na konferencii Spoločnosti slovenskej inteligencie - Korene.

Najreakčnejšou historickou témou na Slovensku je prvý Slovenský štát. Spomínané obdobie so sebou nesie veľa zlého, ale rovnako aj veľa dobrého. Ku čitateľovi sa však dostávajú viac-menej len negatívne hodnotenia tohto obdobia. Kto má na Slovensku najväčší záujem na účelovom, pokrivenom videní tohto obdobia?

Myslím si osobne, že nejde len o toto jedno obdobie našich dejín, hoci najviac „reakčné“. Celú vec treba vidieť v širšom kontexte. Dnes už nie škola, už nie rodina, ale najmä médiá formujú (či deformujú) historické povedomie ľudí, najmä mladých. Osobujú si právo podávať úplne jednoznačný výklad aj tých najzložitejších historických osobností a udalostí, a kádrovať tých, ktorí majú iný názor. Ich základná línia je, v prípade témy slovenských dejín, zrejmá: Otvárať, zdôrazňovať, sa môžu len tie témy, ktoré sa dajú zneužiť na protislovenskú propagandu. Ak ide o udalosti, pri ktorých utrpeli Slováci a Slovensko, ktoré boli namierené výhradne proti nim, tie úplne obídu. Ak ktosi iný, najmä však nejaká štátna či verejná inštitúcia, vyzdvihne nejakú veľkú národnú osobnosť, spustia hysterickú, priam nenávistnú kampaň. Videli sme to pri Svätoplukovi, Hlinkovi, Sidorovi, Vojtaššákovi, Ďurčanskom, Ferenčíkovi a i. No a to, že vtedy pracujú akoby na povel, stádovite, nasvedčuje, že tým niekomu slúžia. Myslím si, že je to súčasť scenára ponižovania a zdeptávania národného povedomia, za ktorým sú politické a ekonomické ciele najmocnejších kruhov súčasnosti. Ja by som to videl v kontexte celkového vývoja posledných dvoch desaťročí. 24 rokov po novembrovej revolúcii štátotvornému národu v jeho vlastnej krajine nepatrí takmer nič, azda len dlhy. Priemyselné a poľnohospodárske podniky umelo vytunelované, znivočené, v lepšom prípade predané, podobne ako energetické zdroje a vôbec všetko, čo malo väčšiu hodnotu. Už treba rozpredať len poslednú pôdu, čo sa začína v budúcom roku, a dokončiť ovládnutie vody. Celý tento tragický proces bol zdôvodnený falošnou poučkou o „štáte ako zlom hospodárovi“, ktorú nám tieto médiá dokola vnucovali. Výsledkom je, že to, čo mohlo slúžiť štátu, teda nám všetkým, slúži teraz len hŕstke cudzích kapitalistov, v orwelovsky neraz označovaných ako „investori“. Naša domovina sa stala polokolóniou zahraničného kapitálu a jeho záujmov – po stránke politickej, ekonomickej i kultúrnej. Médiá, ktoré vlastnia, slúžia im, sú hovorcami ich záujmov. Pochopiteľne teda, že nebudú mať záujem na tom, aby sa národ viedol a vychovával v pravdivom poznaní svojich dejín, tobôž k národnej hrdosti. Oni potrebujú novodobých otrokov, bez historického povedomia, ktorí si odpracujú deň v montážnej hale, potom si nakúpia ich výrobky, budú jesť ich prebytkové potraviny, sledovať ich stupídne televízie, rádiá, časopisy. A ešte sa pritom budú tešiť, že majú „demokraciu“ a raz za štyri roky môžu hodiť do nejakej urny lístok.

Dnes sme svedkami výnimočných okamihov v dejinách. Stojíme pri obrovských presunoch moci a zavádzaní totalitných metód a opatrení, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani Hitler či Stalin. Stojíme na hrane medzi slobodou a absolútnou diktatúrou. Samozrejme hovorím o USA a EÚ.  Ako dlho trvá, kým sú ľudia schopní rozpoznať hroziace nebezpečenstvo? Je väčšinová populácia vôbec schopná poučiť sa z dejín a neopakovať rovnaké chyby?

Tendencia nových svetovládcov, nech ich už nazveme akokoľvek, je myslím zrejmá už teraz: potrebujú  rozbiť posledné prirodzené putá, ktoré ešte spájajú ľudí – cirkev, národ, rodinu. Preto dnes podnikajú najväčšie útoky práve na tieto tri entity. Potrebujú úplne rozleptať štáty a národnoštátne povedomie, z národov spraviť atomizovaných jednotlivcov, ktorých následne ľahko zmanipulujú a ovládnu. Zdá sa, že sa pomaly ale isto blížime k nastoleniu tretej, mimoriadne rafinovanej totality, rozprestierajúcej sa pod zásterkou agendy „ľudských práv“. Neverím, že ľudia si berú z dejín nejaké poučky. Ale v konečnom dôsledku bude predsa len na obyčajných ľuďoch, či sa týmto totalitným tendenciám postavia na odpor alebo nie a dovolia novú totalitu dobudovať.

Kladenie venca Ústavu pamäti národa k pamätníku v Lipovci na Ukrajine.

Vaše historické závery idú často takpovediac proti prúdu. Cítite Vy osobne tlak zo strany  kolegov, médií?
Neviem, či úplne proti prúdu. Pred pár dňami mi jeden známy slovenský umelec, starší pán, ktorý prečítal niekoľko mojich kníh, povedal: Martin, veď ty bojuješ za úplne prirodzené, normálne veci! No problém je, že práve dnešné médiá, ktoré sa najviac sa oháňajú heslami ako sloboda slova, tolerancia, či inakosť, rázne stopnú, vytesnia či kriminalizujú akékoľvek názory, ktoré nezapadajú do ich ideologického talónu, ktoré sa vymykajú tzv. politickej korektnosti. A ak príde na konflikt „prirodzených vecí“ s politickou korektnosťou alebo s ich záujmami, dajú prednosť tomu druhému. Najagresívnejší v šírení protislovenskej a protikresťanskej zášti, až nenávisti, je istý trojpísmenkový denník. Sloboda slova pre historikov sa u nás už dávnejšie skončila. Názory, ktoré sa začiatkom 90. rokov pokladali za štandardné, legitímne, ktorým sa bez problémov poskytoval priestor, sa dnes nálepkujú ako extrémistické, nacionalistické a podobne. Ich taktika voči nepohodlným historikom, a vôbec autorom, je priehľadná – je to kombinácia zamlčovania spojená s občasnými útokmi. No teraz už prešli do vyššieho levelu, už nejdú proti mne priamo. Pretože vedia, že to nemá efekt a ja si pôjdem ďalej svojou cestou. Ba niekedy mi spravia ešte aj neplatenú reklamu. Dnes na to idú inak. Tlačia na zamestnávateľa, aby ma pracovne odstavil, ba úplne prepustil. Alebo začnú útočiť, či spochybňovať, aj tých ľudí, ktorí so mnou spolupracujú. Klasické totalitné praktiky.

Opýtam sa priamo. Čo bolo podľa Vás na prvom Slovenskom štáte dobré?

Najpodstatnejšou skúsenosťou z existencie prvého štátneho útvaru Slovákov v moderných dejinách (len spresním, že od 14. marca 1939 do 21. júla 1939 bol jeho oficiálny názov Slovenský štát, odvtedy Slovenská  republika), bolo to, že jasne ukázal, že Slováci si svoju krajinu, svoj grunt, svoj štát, dokážu spravovať aj sami. Bez tútorstva susedných národov, resp. niektorých menšín, ktoré dovtedy tvrdili opak. Súčasne sa ukázalo, že v slovenskej autonómii a neskôr v slovenskej štátnosti ako takých nie je nič negativistické, nič, čo by bolo namierené proti druhým. Samospráva krajiny je naším prirodzeným právom. Takým, ako aj u každého iného národa.

Onú „bezočivosť“, teda vytvorenie vlastného štátu, ba jeho úspešné fungovanie, Slovákom isté sily nikdy neodpustili. V prvom rade E. Beneš, ktorému Slováci zlomili jeho „vědeckou teorii“, že žiaden slovenský národ neexistuje a Slováci nie sú schopní samostatnej existencie mimo Československa. Netreba zabúdať na to, že Československo od roku 1945, napriek všetkým medzinárodným konvenciám, Slovákom de facto upieralo samourčovacie právo.

A čo zlé?

Tu sa asi zhodnem aj s viacerými inými kolegami, že škvrnou na prvej Slovenskej republike je riešenie tzv. židovskej otázky, predovšetkým deportácie židovských spoluobčanov. Niektorí naši politickí predstavitelia, vyšší či nižší, jednoducho nemuseli byť v prijímaní rasových opatrení takí aktívni, ako boli. Nedá sa všetko hodiť na nemecký nátlak.

Odhaľovanie pamätnej tabule v Parnici.

Mala vôbec vtedajšia vláda možnosť správať sa inak?

Ak berieme zahraničnú politiku, myslím, že štátne vedenie nemalo zásadne inú možnosť. Nezabúdajme totiž, že geopolitická situácia, v ktorej sa ocitla SR v marci 1939, sa podstatne nezmenila až do jari 1945. Stále sme mali v najtesnejšom susedstve obrovskú Nemeckú ríšu s jej mocensko-politickými záujmami...


Aký osud by čakal Slovensko, ak by sa neudialo takzvané Slovenské národné povstanie?

Myslím, že ak budeme hovoriť o povstaní v roku 1944, najviac sa priblížime objektivite. Ja sa pri historických udalostiach snažím vyhýbať adjektívu takzvaný. No musím pripomenúť aj to, že dnes oficiálne používaný názov „SNP“ zakotvila komunistická Slovenská národná rada v jeseni 1948 ako jediný prípustný. No ale k udalosti samotnej. Ak by sa neudialo, myslím, že v prvom rade by Slovensko bolo ušetrené veľkých materiálnych škôd a najmä tisícok ľudských životov. Dnes už ani bývalí marxistickí historici netvrdia, že by povstanie urýchlilo koniec vojny čo i len o jeden deň. Nie je pravdou ani to, čo sa často hlása, že by nás zaradilo do tábora víťazov. Veľmoci totiž už skôr zaradili Slovensko znova do Československa, z ktorého urobili svojho spojenca, a teda budúceho spoluúčastníka vojnového víťazstva. Ak by povstania nebolo, určite by však hneď po obnovení ČSR bolo Slovensko v ponižujúcejšom štátoprávnom položení; pomsta Benešových ľudí by bola ešte väčšia, retribučné súdnictvo by odsúdilo ešte viac Slovákov za „kolaboráciu“, ako odsúdilo. No či toto pozitívum vyvážilo oné negatíva, nechám na posúdenie kriticky uvažujúcim čitateľom.

Je vôbec možné zmeniť celospoločenské vnímanie niektorej udalosti, keď uvážime, že v súčasnej dobe sú všetky opozičné názory potierané, zosmiešňované a neraz aj kriminalizované?

Tu som miernym optimistom. Myslím, že čiastočne je to možné. Pretože človek je bytosť mysliaca a skôr či neskôr zistí, kde je pravda. „Oni“ sa najviac boja pravdy a robia dnes všetko pre to, aby ľudí, národ, zmanipulovali a zastrašili. No ale práve toto je aj ich najväčšia slabosť; ich impérium je založené na klamstve a zastrašovaní, nie na pravde. A keď sa my nenecháme zastrašiť a budeme sami šíriť pravdu, postupne sa im to celé zrúti. Lebo to majú postavené na piesku.

Venujete sa aj štúdiu takzvaných malých dejín, čo je v skratke zbieranie informácií od pamätníkov. Existuje niekto, kto na Vás urobil mimoriadny dojem?

Mnohí na mňa urobili „mimoriadny dojem“. Slovenské dejiny 20. storočia sú fascinujúce v tom, koľko vojen, koľko dramatických zlomov a situácií naši obyvatelia zažili, ako sa naša krajina zmenila za pár desaťročí, ale aj to, aké protichodné politické režimy sa tu v krátkom čase striedali a ako sa vyrovnávali so svojimi, skutočnými či domnelými, oponentmi. Tieto ohromné tlaky formovali (alebo deformovali) národ, rodiny, aj jednotlivcov. Boli ľudia, čo sa prispôsobili všetkému, boli ale aj takí, čo ostali verní svojim ideálom až do krajnosti. Ako modelový príklad tej prvej kategórie ma zaujala osoba bývalého žandára Gustáva Polčíka z Prievidze, ktorého osud sme zachytili v knihe „Žandár troch režimov“. No a ako príklad tej druhej, nezlomenej kategórie obyvateľstva, ktorá ostala verná svojim ideám a princípom do krutých dôsledkov, to je zas prípad Ivana Štelcera z Trenčína. Politického väzňa, odsúdeného za činnosť za nastolenie slovenskej štátnej samostatnosti v roku 1955 na doživotie. Napriek tomu, že si odsedel vyše 13 rokov ako „slovenský separatista“, je v dnešnej druhej Slovenskej republike, neznámym člove-kom, ktorého nepoznajú ani historici, tobôž aby sa mu ušlo nejaké vyznamenanie za jeho prežité utrpenie a zásluhy na národnom poli. Aj to bol dôvod, že som sa rozhodol spracovať a vydať memoárovú knihu s jeho osudmi, ktoré práve vychádza pod názvom „Náš zápas o samostatnosť Slovenska (1945 – 1992)“. Obe spomenuté knihy ma stáli veľmi veľa času i úsilia, ale neľutujem to.

Čo hovoríte na divadlo, ktoré predviedol predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ondrej Krajňák, ktorý sa rozhodol neudeliť Františkovi Vnukovi Cenu ÚPN v kategórii vedecký prínos, ktorú pre Vnuka navrhla nezávislá komisia. Čo bolo dôvodom neudelenia ocenenia? Kto zatlačil na Krajňáka? 

Ja by som to nerád komentoval, i preto, že komisia bola internou záležitosťou nášho pracoviska. Ale iné by som tu nadhodil. Ako je možné, že médiá, ktorí sa sami titulujú ako „strážcovia demokracie“ urobia z tohto banálneho prípadu väčšiu kauzu ako z faktu, že americké tajné služby odpočúvajú prakticky celý svet, vrátane najvernejších spojencov? Alebo, že týmto istým „strážcom“ neprekáža, že bývalí komunistickí ideológovia, režimisti, propagandisti najhrubšieho zrna, sú dnes vydávaní za odborné autority, za kovaných demokratov, ktorých 25 rokov po revolúcii nielenže akceptujú, ale priam do svojich služieb povolávajú najvyšší štátni predstavitelia? Na druhej strane spravia hotovú hystériu, prešpikovanú osočovaním a zastrašovaním, ak má dostať vyznamenanie za vedecký prínos autor, ktorý je dvojnásobným vysokoškolským pedagógom, znalcom dvoch vedných odborov, autorom 30 monografií a dvoch tisíc menších odborných prác. Navyše hlboko veriaci kresťan, ktorý vychoval osem detí, a ktorý celý život šíril na Západe dobré meno svojej rodnej krajiny, Slovenska. Takíto ľudia v druhej Slovenskej republike dnes nedostanú od štátnej inštitúcie ani zemiakovú medailu. Akoby si naši politici neuvedomovali, že svoje pozície, platy, majú vďaka tomu, že tu existuje (aspoň zatiaľ) Slovenská republika. A tá je tu najmä vďaka tomu, že ideu slovenskej štátnosti v tom najhoršom období niesli a udržali práve ľudia ako Ivan Štelcer na Slovensku a František Vnuk v exile. Tak hlboká miera ignorácie a nezáujmu o vlastné dejiny – a o ich nositeľov – ako je u našich politických elít, nie je asi nikde inde a asi ani nepotrebuje ďalší komentár.

Je niektorá kniha, ktorú ste vydali, Vaša obľúbená, takpovediac Vaša srdcová záležitosť?

Každý seriózny autor sa s odstupom kriticky pozerá na vlastné diela. S rastúcim poznaním a v konfrontácii s odbornou i čitateľskou kritikou sa vyvíja, prehodnocuje svoje staršie názory, závery. To určite platí pre mňa. Z kníh, čo sú k dispozícii, myslím, že najtrvalejší prínos značí monografia Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízie 1942 - 1943. Z hľadiska popularizácie slovenskej histórie 20. storočia zas možno biografie slovenských generálov, pri ktorých som spoluautorom, „Slovenskí generáli 1939 – 1945“. Teší ma, že sa nielen dobre predáva, ale najmä to, že ju čítajú ľudia, ktorí majú od historického odboru veľmi ďaleko.

Na čom práve pracujete?

Vecí mám rozpracovaných viac. Okrem rodinných a pracovných povinností sa snažím spracúvať aj rôzne, navonok drobné, no zaujímavé a prínosné životné príbehy, ktoré mi – ako podnety a námety – posielajú čitatelia, priaznivci, ale aj neznámi ľudia. Je to určite istá pocta (ale aj záväzok), keď vám človek prinesie na spracovanie materiály po rodinnom príslušníkovi, ktoré dovtedy nikomu nezveril, ba ani len neukázal... Pokiaľ ide o knižnú produkciu, po zastavení vydávania kníh v ÚPN tohto roku, som založil novú edíciu pod názvom Knižnica slovenskej nezávislosti. Jej prvým zväzkom sú práve pamäti bývalého politického väzňa československého komunistického režimu Ivana Štelcera, ktorého som spomínal vyššie. Plánujem pripraviť aj iné tituly, napr. Pamätnicu 75. výročia autonómie Slovenska. Ale aj iné veci, ktoré by som však nechcel menovať, aby som ich „nezakríkol“. Ak mi Všemohúci dopraje zdravie a možnosti ich nakoniec stvoriť, určite budem o nich včas informovať.

Ďakujem za rozhovor.

-------------------------------------------------------------------------- TIP: MIKINA SHO, (kliknite) Nová zipsová mikina Slovenského Hnutia Obrody. Mikina má na srdci vyšitý znak Slovenského Hnutia Obrody. Na pravom rukáve je heslo „Cesta naspäť nemožná!“.

--------------------------------------------------------------------------

PRÁVO NÁRODA - NOVINY PRE SLOVENSKO.                    Objednávkový formulár

--------------------------------------------------------------------------

Pridaj komentár