Bojujme za Slovensko!

Ladislav Kováčik
27.05.2013 3 750 internet

Poslanec Národnej rady SR za KDH Jozef Mikloško sa nedávno svojim známym na Facebooku zdôveril s tým, čo určite trápi nielen jeho. Píše, že je hrdý na Slovensko pre jeho históriu i kultúru, pre talentovaných ľudí, iba nerozumie tomu, prečo slovenské zástavy miznú z našich áut a sŕdc, keď sa končí hokej.

Nevzdávali sa štúrovci, národniari z pôvodnej SNS, ani ľudáci. Aj vďaka nim tu máme vlastný kodifikovaný jazyk a Slovenskú republiku vo svojich hraniciach. To nie je málo. Bojujme za Slovensko!

Hokejoví vlastenci

To, že Slováci majú tendenciu byť vlastencami len počas Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji, možno pripísať celému radu faktorov. To, že televízie, či už verejnoprávne alebo komerčné robia pramálo pre to, aby človek pocítil pozitívny vzťah k vlasti, je len jeden z nich. Príčiny ľahostajnosti Slovákov môžu tkvieť aj v stotožňovaní štátu s politikmi, ktorí sa starajú skôr o to, ako priklepnúť kšeft svojim mecenášom, a celková skorumpovanosť spoločnosti. V prieskume americkej spoločnosti Ernst & Young Slovensko v rebríčku korupcie získalo nelichotivé tretie miesto spolu s Gréckom.

Nie je teda nesprávne tvrdiť, že postoj mnohých Slovákov, ktorí sa s vlastenectvom „nekamarátia“, je pochopiteľný. Za závažné politické kauzy sa nepodarilo odsúdiť prakticky nikoho, aj na pomerne čerstvú kauzu Gorila už sme akosi pomaly pozabúdali. Čo v mnohých z nás zostáva, je len ten pocit bezmocnosti a hnevu z toho, že sa štát neriadi, ako by sa mal. Ďalším obrovským problémom je nezamestnanosť, ktorá nás núti často ísť za štátne hranice.

Pozitívna motivácia

To sú teda niektoré z dôvodov, prečo ľudia netúžia po tom, viacej držať so svojou krajinou. Netreba však zabúdať na to, že krajina nie sú len štátne orgány, zákony a politici. Krajina je spoločenstvo ľudí, ktorí zdieľajú plus mínus tie isté kultúrne hodnoty. Ak vieme Slovensku pričítať všeličo negatívne, nebolo by treba zabudnúť na to pozitívne, čo od našej krajiny máme. Narodili sme sa v harmonickej rodine? (Mnohí áno.) Máme na Slovensku veľa priateľov? (Väčšina z nás áno.) Čo všetko pozitívne a príjemné sme tu pozažívali? Boli to aj momenty nadšenia nad ľudovou kultúrou alebo umením Slovákov? Nepričítajme Slovensku len to zlé.

Otrávení s vlastnými skúsenosťami s naším systémom a štátom si sadáme za televízor či počítač a hlceme nepodstatné senzačné informácie či plytké seriály a programy. Človek vtedy stráca motiváciu milovať svoju vlasť. Keby si tak človek namiesto tých vtipov zo sociálnych sietí prečítal hodnotnú (slovenskú) knihu alebo strávil čas v (slovenskej) prírode. Samozrejme, že potrebujeme protiváhu tomu zlému, čo našu spoločnosť trápi. A masmédiá tú pravú duchovnú stravu neprinášajú. Na jednej strane je to smutné, na druhej strane by sme nemali byť pohodlní a sami by sme mali vyhľadávať žriedla povzbudenia. Ony existujú, nedajme sa pomýliť tým, že sú naoko skryté. Sú tu knižnice, múzeá, či galérie, ktoré ponúkajú veľa hodnotného a povzbudivého.

A nepochybne sú to aj mnohí ľudia spomedzi nás, či organizácie, ktoré sa starajú o úspech dobrých projektov. Nie, nad Slovenskom netreba lámať palicu. Takí štúrovci žili tiež vo veľmi ťažkej a neprajnej dobe. Napriek tomu tu evidentne bolo niečo, čo ich vnútorne „zohrievalo“ a preto bojovali ďalej.

Pokým také niečo existuje – a my sme v tomto článku načrtli, čo všetko tým môže byť – nie je dôvod sa vzdávať. Nevzdávali sa štúrovci, národniari z pôvodnej SNS, ani ľudáci. Aj vďaka nim tu máme vlastný kodifikovaný jazyk a Slovenskú republiku vo svojich hraniciach. To nie je málo.

Bojujme za Slovensko!