Nerovná rovnica

Ján Kšiňan
09.04.2013 5 764 archív

Pred nedávnom sme oslávili 74. výročie vzniku prvej Slovenskej republiky. Tento fakt sa na Slovensku už tradične zaobišiel bez akejkoľvek mediálnej pozornosti, ak nepočítam trápne divadlo poslanca Hlinu, ktorý sa vlastným telom snažil zabrániť ohlásenému pochodu pod názvom Za samostatné Slovensko, ktorý sa konal v Bratislave a jeho organizátori ho zdôvodnili, okrem pripomenutia si výročia vzniku prvej Slovenskej republiky, aj ako gesto odmietnutia diktátu Európskej únie.

Len Židia a koncentráky! Koncentráky a Židia! To treba neustále omieľať! Len aby sme sa náhodou nedozvedeli aj niečo iné.

Tu i tam sa (v tých dňoch) objavili v našich „nezávislých“ televíziách aj notoricky známe zábery z koncentračných táborov a to bolo všetko! Taká je realita dneška. A čo my?

To sme už skutočne všetci až natoľko otupení dlhodobou (niekoľko desaťročí trvajúcou) mediálnou masážou a neustálym prekrúcaním a falšovaním našej histórie, že sa už nedokážeme voči tomu nijako brániť?

Žiadne verejné vyhlásenie vplyvnejšej osoby, renomovaného historika, či diskusia (predovšetkým odborná) v médiách i mimo nich? Z čoho má potom čerpať prichádzajúca generácia Slovákov pri vytváraní si vlastného názoru na toto zatiaľ neveľmi seriózne prebádané obdobie našej histórie? Z toho „ničoho“, čo jej aktuálne ponúkame? Alebo ešte horšie, iba z tých istých lží ako kedysi my?

V takom prípade však bude s najväčšou pravdepodobnosťou i výsledok rovnaký! Bezduché masy v trvalom národnom bezvedomí, žalostné vedomosti o vlastnej histórii, nulová hrdosť na svojeť, zosmiešňovanie národovcov a zľahčovanie ich obetí pre národ, prázdne námestia, bez ľudí pripomínajúcich si naše historické medzníky i bez pamätníkov...

 

Rovnica, ktorá sa nerovná

Zmyslom môjho príspevku je však v tejto súvislosti poukázať na niečo iné, veľmi jednoduché a predsa, ako vidno, veľmi účinné. Máme to všetci neustále pred očami a mnohí z nás si to i napriek tomu neuvedomujeme. Niektorí už azda nemajú silu ani odvahu vzoprieť sa a tak jednoducho rezignovane plávajú s tzv. mainstreamom. O čo teda ide? Predovšetkým o jednoznačne lživú a diabolsky rafinovanú rovnicu, ktorá je nám roky vytrvalo podsúvaná ako akási dogma, o ktorej sa nesmie ani len pochybovať! Na jednej strane tej rovnice je prvá Slovenská republika a na druhej výlučne fašizmus a riešenie židovskej otázky. Medzitým nič iné, iba veľké rovná sa! Ani náznak žiadnej premennej, len toto! Akoby vtedy ani nežili „normálni“ ľudia so svojimi každodennými problémami, ktorí sa starali o svoje rodiny a žili svoje životy najlepšie ako vedeli. Dokonca v kontexte doby až priveľmi „luxusne“, kedy až do vypuknutia Povstania väčšina obyvateľov Slovenska nemala veľa možností vnímať, že všade naokolo zúri najväčší vojnový konflikt v histórii ľudstva.

Vznikali tu tiež rôzne športové kluby, prudko sa rozvíjal priemysel, kultúra i vzdelanosť, vydávali sa pôvodné knižné tituly (viac ako 3 500), bola založená Vysoká škola technická v Bratislave (SVŠT), Prírodovedecká fakulta UK, mali sme silnú a stabilnú menu (tzv. Dunajský dolár), ako jedna z mála krajín sme po vypuknutí vojny nezaviedli prídelový (lístkový) systém na potraviny a mnoho, mnoho ďalšieho, čo by sme mohli pokojne a s hrdosťou nazvať úspechmi. Nič z toho sa však dnešní mladí ľudia nemajú šancu dozvedieť. Len Židia a koncentráky! Koncentráky a Židia! To treba neustále omieľať! Len aby sa náhodou nikto nemal čas a priestor dozvedieť aj niečo iné. A tiež zveličovať ako sa len dá...

 

Vecná kritika

Pochopiteľne, každý súdny človek musí riešenie židovskej otázky vtedajšími spôsobmi odsúdiť, no rozhodne by nezaškodilo vniesť trocha svetla aj do týchto „mútnych vôd“. Fakt, že sa spočiatku v Slovenskej republike nevedelo, čo sa deje so slovenskými Židmi po ich deportovaní do tzv. pracovných táborov, dnes azda nespochybňujú ani jej najvážnejší oponenti. A rovnako, že deportácie slovenských Židov trvali „iba“ pol roka, kým neboli zastavené práve z dôvodu nejasností o ich ďalšom osude, je tiež verejne známe. Vyhovárať sa, že sa vyvážalo aj z iných krajín a vo väčšom množstve je na jednej strane azda nedôstojné, no jedným dychom treba dodať,

TIP: Objednaj si tričko Najlepší prezident v histórii Slovákov --------------------------------------------------------------------------

že i napriek tomu sa neustále so židovskými deportáciami mediálne spája výlučne prvá Slovenská republika! Pre porovnanie v susednom Maďarsku bol v tomto období neohrozeným vládcom fašista Horthy, admirál bez mora, prvý spolupracovník A. Hitlera, ktorému vystrojili po jeho smrti (a prevezení telesných pozostatkov do Maďarska v roku 1993) slávnostný štátny pohreb za účasti niekoľkých predstaviteľov vlády, ktorý prenášala maďarská televízia v priamom prenose!!! V menšom maďarskom mestečku neďaleko Budapešti je dokonca dnes i Horthyho námestie (park). A aj napriek tomu, že sa od našich južných susedov vyviezlo desaťkrát viac Židov ako zo Slovenska a vládol im hrdý fašistický diktátor, či neskôr azda ešte radikálnejší nyilašovci, nikto si dnes nedovolí verejne spájať Maďarsko, ani len v náznakoch, s fašizmom. Zato prvá Slovenská republika má dokonca i vo vedomí samotných Slovákov takmer neodňateľnú pečať fašistického (prípadne takzvaného, či vojnového) štátu. Tá rovnica teda, zdá sa, platí. No je to naozaj tak? Nikoho dnes ani len nenapadne podrobiť ju skúške správnosti...

 

Naša povinnosť

Nazdávam sa, že našou doslova svätou povinnosťou je túto rovnicu nielen odmietnuť, ale ju i aktívne vyvracať! Samozrejme v medziach ohraničených pravdou a nespochybniteľnými historickými faktami. No nielen vo svojom vnútri, či bojazlivo šepkajúc v najužšom rodinnom kruhu, ale najmä verejne! V opačnom prípade sa stávame spoluvinníkmi tejto bizarnej situácie. Svojou nečinnosťou taktiež vytvárame priestor na šírenie rôznych škodlivých konšpiračných teórií, glorifikovanie tienistých stránok toho obdobia rôznymi čudákmi, ktorí hľadajú svoje miesto na scéne, paradoxne práve oslavovaním nepravdivých „produktov“ vyššie uvedenej demagógie.

Prvá Slovenská republika sa nedá vymazať z našich dejín, hoci sa o to horlivo usilovali komunisti od jej zániku (silná antipropaganda, zastrašovanie, politické procesy... ) a najnovšie i väčšina predstaviteľov druhej, proklamovanej ako demokratickej Slovenskej republiky. Vnútorne ma ťaží fakt, že kým objektívna pravda je dlhodobo (i v rámci súčasnej podoby demokracie) udupaná hlboko v zemi, spomínaná rovnica sa vznáša povetrím, je prítomná medzi nami v rôznych podobách a to nielen každoročne v polovici marca, ale prosto vždy, keď sa v nej „potrebujeme utvrdiť“ osvedčeným spôsobom - jednoduchým memorovaním.

Z našej (žiaľ širokou verejnosťou akceptovanej) rovnice samozrejme následne jednoznačne vyplýva, že každý, kto by si chcel akýmkoľvek spôsobom pripomenúť tento dôležitý míľnik našich bohatých dejín (vznik prvej SR) je automaticky fašista, „nácko“, alebo prinajmenšom extrémista. Ja sa tak však rozhodne necítim! Pripomenul som si výročie nášho prvého samostatného štátu už tradične spolu s plným kultúrnym domom na príjemnej, slušnej a najmä dôstojnej a slávnostnej akcii „bez pliev“ v Kultúrnom dome v Čakajovciach pri Nitre, organizovanej Slovenským Hnutím Obrody. Žiaľ, až priveľmi ojedinelej! Slávnostné prejavy rečníkov striedali folklórne vystúpenia miestnych matičiarov a ďalších zaujímavých hudobných hostí. Na záver sme spoločne v Panteóne slovenských dejateľov zaspievali hymnu vtedajšej Slovenskej republiky a položili veniec k soche prvého prezidenta Slovákov Dr. Jozefa Tisa. Verte alebo nie, žiadnych fašistov ani extrémistov som tam nespozoroval, práve naopak. Iba plnú sálu milých, srdečných ľudí a vlastencov.

 

Pravda oslobodzuje

Ako teda bojovať proti týmto lžiam a nenávisti? Pravdou, dobrotou, láskou a trpezlivosťou, teda príkladom! Ostatné je v Božích rukách. Štúdium histórie pritom samozrejme nevynímajúc. Je rovnako nevyhnutným predpokladom k akémukoľvek čiastkovému úspechu v tomto nerovnom boji. Akou takou iskierkou nádeje do budúcna je nová vychádzajúca generácia tzv. mladých historikov, nezaťažených pozitívnym sentimentom, ani komunisticko-čechoslovakistickou antitisovskou „besnotou“, ktorá sa snaží hlbšie, no predovšetkým nanovo prebádať ono, pomerne komplikované, obdobie našich dejín. Boj za svoj národ máme navyše, vďaka Bohu, nejako hlboko geneticky zakódovaný, čo azda podvedome upokojuje. Veď ako inak by sme prežili až dodnes? Malý národ v srdci Európy, drancovaný v rôznych obdobiach vojenskou silou i ideológiami. A bez vlastného štátu! Prvým zábleskom na politickom poli samostatných národných štátov bola práve prvá Slovenská republika a aj preto (no rozhodne nielen preto) je našou povinnosťou si ju minimálne vážiť a rešpektovať jej existenciu, ak nie ju priamo oslavovať. Veď bez nej by pravdepodobne nevznikla ani táto naša druhá... Prípadne len veľmi ťažko a azda za iných okolností.

Nemenej zaujímavou otázkou (ktorá jej logicky predchádza) zostáva, či by sme v tomto priestore ešte vôbec existovali ako Slováci?! Keď berieme do úvahy okolnosti za akých vznikal Slovenský štát, je možné, či dokonca pravdepodobné, že ani nie. Ľudia, ktorých si v súvislosti so vznikom nášho prvého samostatného štátu pripomíname sa nebáli riskovať (či dokonca položiť) život za Boha a za slovenský národ v ťažkých prelomových časoch, preto my v súčasnej dobe, kedy žijeme v demokracii (hoci iba jej nepodarenej imitácii), sme skutočne povinní niesť ich odkaz a zástavu, hoci sa čoraz častejšie podobá skôr krížu. Pretrime si už konečne oči a zobuďme sa! Dokedy si ešte necháme beztrestne kydať na svoju podstatu? Raz je to Svätopluk, inokedy (a dosť často) prvá Slovenská republika... Vždy sa niečo nájde, aby sme sa náhodou nestihli národne nadýchnuť. Pohnútky oponentov slovenskej štátnosti sú zrejmé. Nakoniec sa nimi ani nikdy v histórii netajili. Výroky ako S Tisom súdime aj samostatné Slovensko,“ či smutne známa metafora „Slovensko v okovách,“ prípadne Benešová analýza Nemôžu žiť dvaja prezidenti súčasne, jeden musí padnúť,“ alebo dokonca „Tiso bude visieť...“ hovoria jasnou rečou. Rovnako v médiách sa stretávame (ešte i dnes!) s neustálym spochybňovaním akejsi národnej „svojprávnosti“ Slovenska a Slovákov, podporovaným tézou, že vznik prvej i druhej Slovenskej republiky nám niekto doslova vnútil, rozhodlo sa vždy za nás, pričom my sme vlastnú štátnosť vlastne ani nechceli!

Sme tu teda dlhodobo svedkami obhajovania exemplárnej justičnej vraždy nášho prezidenta, popierania práva na vlastný názor, či ešte horšie na objektívny vedecký výskum. Naše viečka však natoľko oťaželi obrovským nasadením mediálnych sedatív, že prestávame vidieť súvislosti ostro a kontrastne. Zrak napadlo beľmo a zároveň sa stávame „prirodzenou cestou“ imúnnymi voči objektívnej pravde. Vyhovuje nám viac taká, ktorú nám niekto predostrie. Už hotovú, hoci jemne upravenú. V podobe rovnice, ktorá však rozhodne neplatí...