Dedičstvo predkov, duša národa

Tomáš Kopřiva
31.03.2013 3 842 Tomáš Kopřiva

Pred pár dňami som sa bol pozrieť na akciu Veľká noc na dedine, ktorá sa uskutočnila v Múzeu slovenskej dediny v Martine. Výborný program a prostredie plné ľudových stavieb z celého Slovenska, všetko obklopené panenskou prírodou a jasným, aj keď ešte stále chladným slnkom a mrazivým, no sviežim vzduchom, vyčarili priam snovú atmosféru.

Na Slovensku je kraslica symbolom plodnosti a nového života.Akcia prebehla bezchybne, návštevníci si pripomenuli pôvodné slovenské zvyky, pričom sa s vďačnosťou nechali unášať na tónoch prekrásnej ľudovej hudby. Akoby sa všetci vrátili o niekoľko desaťročí či storočí späť a znova ožili dávne veky.

Človek pri podobných akciách, alebo v podobných kulisách často rozmýšľa nad tým, ako sa žilo vtedy a ako sa žije dnes. Je pekné, že ľudia dokážu oceniť ľudové tradície a zvyklosti. Je správne, keď sú ľudia hrdí na pôvodnú slovenskú kultúru a na odkaz svojich predkov. Čo už také chvályhodné nie je, je fakt, že pre väčšinu ľudí sa kontakt s minulosťou končí prekročením výstupnej brány areálu podobných zariadení. Zíde z očí, zíde z mysle. Tradície sú tým, čo nás robí Slovákmi. Len vďaka nim, sme tým, čím sme. Tradície by však nemali byť len akousi spomienkou na doby dávno minulé, na časy, ktoré sa už nikdy nevrátia.

V našej pôvodnej kultúre, spôsobe života, či vnímaní sveta sa odzrkadľuje celá naša podstata.  Mentalita slovenského národa bola vyrytá vekmi do knihy osudu. Ak chce slovenský národ ostať národom živým a jedinečným, tak živá a pulzujúca musí ostať aj jeho kultúra, jeho pôvodné zvyky.

Čas chudoby

Je pravdou, že život našich predkov nebol ľahký, naopak, chudoba sa v príbytkoch obyčajných ľudí striedala so smrťou a chrbát sa len ťažko narovnával spod úderov biča v rukách vrchnosti. Všetko ľudské snaženie mohlo byť nepriazňou prírody zmarené behom pár krátkych chvíľ. Vzdelanie bolo len základné a nedostal sa k nemu každý. Či už pre povinnosti  pri získavaní obživy, alebo len preto, že si malé deti nemali v zime čo obuť na nohy.

Avšak dnes pre mnohých nepredstaviteľne tvrdý a skromný život mal aj svoju druhú tvár. Tvár pravdivosti. Všetky slzy, každá bolesť, ale aj každý úsmev a každá pieseň boli skutočné. Boli jednoznačné a jasné. Všetko čo človek mal, bolo vytvorené ním a pre neho, všetko prešlo jeho rukami, spojilo sa s ním cez prežívanie prítomnosti a otvorenosti. Každý strom, ktorý tvoril ľudský príbytok, bol vykúpaný v pote tváre a vyhladený mozoľmi  rúk. Tých istých rúk, ktoré poznali každý kameň na lúke, každé steblo na poli, tých istých rúk, ktoré drvili prašnú hrudu hliny a spájali sa tak s matkou Zemou.

Všetko bolo jasné a o ničom nebolo pochybností. Človek večer vedel, aký bude nasledujúci deň, čo mu prinesie a čo ho čaká. Vedel, že keď naprší, tak bude úroda, bude mať čo jesť, vedel, že keď naprší moc, úroda sa zničí a bude hlad. Každý kút pasienka, každý strom v hore mali svoje pevné miesto a nezastupiteľnú úlohu. V tých časoch sa človek mohol spoľahnúť na rodinu a rodina sa spoliehala na komunitu.  Okrem JA jestvovalo aj MY. Rodina, komunita, práca a príroda tvorili jeden celok. Jedno bez druhého nemohlo existovať. A toto je naša kultúra, to je odkaz našich predkov.  Tak sa rodila naša podstata, nás slovenský národ, z večného tanca nekompromisnej prírody a nezlomného ľudského ducha.

Čas hojnosti

Je začiatok dvadsiateho prvého storočia. Životné podmienky sa kompletne zmenili. Dnes už nie je nutné obávať sa bezprostredného nebezpečenstva, ktoré sa skrýva v nevyspytateľnej prírode. Technológie a deľba práce pokročili natoľko, že sa nemusíme každý deň obávať hladu, nemusíme sa báť, že kvôli krupencu prídeme o všetku úrodu, nemusíme sa ani báť, že naše deti pomrú na bežné choroby z dôvodu nedostupnosti zdravotnej starostlivosti.  Vzdelanosť  je neporovnateľná. Jednoducho pokrok sa nedá zastaviť a jeho správne využitie dokáže človeku v maximálnej miere uľahčiť existenciu. Avšak tak ako kedysi, aj dnes má život človeka dve tváre. Tak ako bola kedysi druhou tvárou materiálneho života pravdivosť, tak je dnes jeho druhou tvárou falošnosť.

Objednajte si Dvojkríž Svätopluk alebo Dvojkríž Ľudovít Štúr

 

Stigmou dneška je absolútne odlúčenie človeka  od živej cesty tvorby čohokoľvek. Takmer všetko, čo dnes využívame, vzniklo rukami iného človeka, človeka z inej komunity, z inej krajiny, v iných emocionálnych štruktúrach a s inou motiváciou. Veci  nevyrábame my pre nás,  stali sme sa len ich konzumentmi. Bez vzťahu, bez spoločného prepojenia a taký je aj náš vzťah k nim, je totiž nulový.

Samozrejme nejde len o materiálnu stránku veci, tá je totiž  v priamej súvislosti so stránkou duchovnou. Tak ako strácame kontakt so svojím materiálnym okolím, strácame rovnako kontakt s komunitou. Dnes už totiž nepotrebujeme lokálnu komunitu na prežitie.  Sťahujeme sa  do svojich odolných príbytkov s hrubými múrmi. Našimi najvernejšími priateľmi sa stávajú televízor a internet. A tak ako už nepoznáme každý kameň na lúke, tak už nepoznáme svojich susedov. Ostali už len samota a nepochopenie.

Stredná cesta

Predchádzajúce slová môžu vyznievať tak, že výdobytky moderného sveta považujem za zlé,  zodpovedné za duchovnú smrť slovenského národa. Samozrejme to tak nie je, akékoľvek vzdávanie sa ľudského pokroku je scestné a nezmyselné. Avšak dnes sme svedkami jednostranného vývoja, kedy je všetko naše pôvodné bohatstvo potláčané modernosťou a čo je horšie, táto modernosť nepramení v nás, ale prijímame ju z cudzích a úmyselne škodlivo nastavených zdrojov. Tomuto ničivému trendu musíme povedať STOP. Musíme nájsť kompromis medzi technickým pokrokom a našou prirodzenosťou.

Musíme napraviť škody vzniknuté vykorenením slovenského národa, odlúčením od hliny po ktorej chodíme a vzduchu, ktorý dýchame. Musíme sa zbaviť cudzej kultúry, ktorá je kultúrou úpadku, kultúrou otrokov. Musíme opäť uviesť do života našu kultúru, ktorá je stelesnením našej podstaty, spraviť ju živou a pulzujúcou. Nosíme tričká s cudzími a nezmyselnými nápismi a pritom sa hanbíme obliecť si kroj či oblečenie so slovenským textom. Toto sa musí zmeniť, ak chceme žiť v krajine, kde budeme doma, nielen fyzicky, ale aj duchovne.