Štát v ťažkých časoch

Ladislav Kováčik
13.03.2013 3 712 archív SHO

V marci si pripomíname vznik prvej Slovenskej republiky v roku 1939 – začiatok mimoriadnej ťažkej etapy slovenských dejín. Etapy, ktorú niektorí vnímajú výlučne cez jej negatíva. Je nutné si v súvislosti s prvou SR len sypať popol na hlavu?

Boj o samostatnosť

Prvá Slovenská republika sa nezrodila v idylických časoch. Slovensko po celé dejiny zastávalo polohu uprostred Európy a v 30. a 40. rokoch 20. storočia to nebola práve najlepšia poloha. Susedmi Slovenska boli nacistické Nemecko a horthyovské Maďarsko. Existencia mocnosťami

okresanej Česko-slovenskej republiky spela k svojmu koncu. Český národ čakalo ponižujúce postavenie v rámci Nemeckej ríše a Slovensko malo síce o niečo lepšie vyhliadky, ale už od vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 bolo jasné, že samostatnosť Slovenska nie je hotovou a naveky zaistenou vecou. O samostatnosť Slovenska, o to, aby nebola len formálna, mali jeho lídri statočne zabojovať v priebehu nasledujúcich rokov. A zápas to nebol ľahký.

Na jednej strane stáli slovenskí radikáli, orientujúci sa na prebudovanie Slovenska podľa národnosocialistických a nemeckých predstáv. Tí sa opierali o Hlinkovu gardu a sústredení boli aj vo vláde. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto krídla slovenskej politiky boli predseda vlády Vojtech Tuka a minister vnútra Alexander Mach. Protipólom radikálov boli umiernení, konzervatívni politici na čele s prezidentom Jozefom Tisom. Do zápasov medzi oboma krídlami razantne zasiahlo aj Nemecko v prípade salzburských rokovaní v júli 1940, kedy podporilo mocenské pozície jemu naklonenej frakcie.

Šok z koncentračných táborov

Slovensko bolo spočiatku štátom, ktorý si získal široké medzinárodné uznanie. Uznali ho spomedzi mocností Británia, Francúzsko aj Sovietsky zväz. S priebehom druhej svetovej vojny sa situácia však menila a mocnosti uznali namiesto SR postupne exilovú vládu Edvarda Beneša. Slovenská republika sa zúčastnila na vojne proti ZSSR, hoci slovenskí politici sa snažili, aby táto účasť bola len symbolická, v zastúpení jednej brigády a dvoch divízií. Vojtech Tuka prišiel s iniciatívou, aby sa Slovensko zúčastnilo aj na vojne proti Juhoslávii, no minister národnej obrany generál Čatloš to rázne odmietol a tak sa nič také nekonalo.

TIP: Objednaj si nálepky kampane                                            Jozef Tiso - najlepší slovenský prezident

Temnou stránkou obdobia prvej Slovenskej republiky bolo prenasledovanie a deportácie Židov. Keď človek počúva a sleduje súčasnú mediálnu mašinériu, jednostranne obžalujúcu politikov prvej SR, úplne mu uniká fakt, že v tom čase nebolo v celej Európe o masovom zabíjaní v koncentračných táboroch chýru ani slychu a to ani na najvyšších miestach! Keď o tom omnoho neskôr vydal svedectvo Alexander Mach, človek si pri jeho čítaní uvedomí, že aj tento radikál, ktorý pracoval v prospech pronemeckého krídla a v neprospech Židov, keď sa dozvedel o realite v koncentračných táboroch, bol z toho šokovaný. Práve Mach dal na známosť nemeckému vyslancovi v SR, že zo Slovenska nebude už vysídlený žiadny Žid, pokiaľ nebude do táborov pripustená komisia Slovákov, ktorá skontroluje tamojšie pomery. Ak sa dnes zdôrazňuje, že slovenskí Židia boli vyvezení na istú smrť, povedzme okrem „A“ aj „B“ a totiž, že ani ten najfanatickejší slovenský antisemita nemal predstavy o tom, čo sa v Nemecku deje. Proti deportáciám chránili mnohých Židov výnimky prezidenta republiky a jednotlivých ministerstiev.

Zastaviť boj proti Tisovi

Okrem Židov prvá Slovenská republika prenasledovala komunistov a aktivistov bývalých česko-slovenských politických strán. Komunista Gustáv Husák vo svojom Svedectve o SNP píše, že v čase „keď nacizmus prenasledoval katolicizmus v iných krajinách (Poľsko, Francúzsko atď.), na Slovensku sa katolícki kňazi modlili za Hitlera, schvaľovali norimberské zákony a podieľali sa na fašizačnom procese.“ Zaujímavejšie však je, čo si mysleli a čo písali komunisti nie s časovým odstupom, ale priamo v rokoch 1939 - 1945. Tak napríklad Viliam Široký, ktorý bol ľudáckym režimom väznený, radil KSČ v júni 1942 „zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života.“ Alebo si pripomeňme časť správy piateho ilegálneho vedenia KSS z júla 1944 (členmi vedenia boli Husák, Novomeský a Šmidke): „Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Hospodárstvo si riadia domáci ľudia. Zákonodarstvo, školy a pod. sú vedené domácimi ľuďmi. Vplyv nemecký je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou. Napríklad gestapo na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo jediného slovenského občana.

Slovenská kultúra bola v čase prvej SR tiež pod nacistickým tlakom. Úrad propagandy zorganizoval 31. augusta 1940 v Tatranskej Lomnici konferenciu slovenských kultúrnych pracovníkov, v ktorej sa manifestačne prihlásili k slovenskému národnému socializmu, avšak u časti kultúrnej verejnosti vzbudila nevôľu. V období prvej SR - do 14. marca 1944 - vyšlo 3927 knižných jednotiek, z čoho 3286 pripadalo na pôvodnú slovenskú tvorbu. Čo sa periodík týka, tých koncom roku 1941 vychádzalo 212. Mnoho periodík malo kultúrne zameranie, ako Slovenské pohľady, Elán, Kultúra, Tvorba. Vedecký život prvej SR sa sústredil najmä v Matici slovenskej, pracovala aj Slovenská akadémia vied a umení.

Prvá Slovenská republika bola pre Slovákov ťažkým a krátkym, ale významným obdobím. Ukázalo sa, že slovenský národ si dokáže viesť a budovať svoj vlastný štát. Na to by sme, popri všetkej skepse a dezilúziách v súčasnosti, mali myslieť aj my a inšpirovať sa tým.