Prvý štát Slovákov v novovekých dejinách

Kliment Uhrecký
07.03.2013 8 296 internet

V živote národa sa objavujú chvíle pokojné, ale aj tie búrlivé. Hlavne vtedy, keď je vo vare celý kontinent, ba dokonca celý svet.

V rozhodujúcich chvíľach sa Jozef Tiso nezľakol a neutiekol prvým lietadlom do Londýna ako Edvard Beneš. Jozef Tiso zostal so svojím národom, čím zabránil rozdeleniu nášho územia medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Ďakujeme, pán prezident.Malé národy nikdy nemohli presadiť svoju vôľu a moc vo víre veľkej svetovej a európskej politiky, a tak akosi vždy sa dostali do závislosti tých mocností, ktoré v danom období hrali vo svetovej politike prvé husle. Pochopiteľne to platí aj o malom Slovensku, ktoré pokiaľ chcelo v pokoji prežiť, muselo plniť vôľu mocných. Špeciálne to platilo v rokoch 1938 až 1939.

Situácia, keď sa Nemecko stalo agresívnym štátom s obrovskými imperiálnymi ambíciami, sa ani inak postupovať nedalo. Slovenskej politickej reprezentácii vo vtedajšom období nemožno nič vyčítať. Robila najlepšie v prospech slovenského národa, ako mohla. V boji proti agresívnemu Nemecku a jeho hlavnému spojencovi Maďarsku, ktorých oboch spájala averzia voči usporiadaniu sveta po roku 1918, sa ani inak nedalo postupovať.

S nástupom Hitlera k moci bolo viac menej jasné, že dni Československa sa krátia, nakoľko on považoval spoločný štát Čechov a Slovákov za výplod Versaillskej zmluvy, ktorú z duše nenávidel. Nemecká diplomacia veľmi efektívne dokázala využívať aj rozpory vo vnútri štátu a hlavne silu sudetonemeckej strany, ktorá si počínala obzvlášť agresívne. V porovnaní s agresivitou Nemcov boli snahy Slovákov o autonómiu iba ľahkým vánkom, ktorý pre jednotu spoločného štátu neznamenal žiadne nebezpečenstvo. Napriek určitým nevýhodám a rozdielnym svetonázorovým a politickým postojom slovenská strana nikdy nebojovala agresívnym spôsobom za samostatnosť a vždy sa snažila o kompromis.

Tiso sa snažil zachrániť, čo sa zachrániť dalo

Obnova spoločných hraníc s Poľskom na karpatských hrebeňoch bol odveký sen maďarskej iredenty od Trianonu (a aj stále je). Ak by Jozef Tiso odmietol Hitlerovu požiadavku, maďarská armáda by s tichým súhlasom Nemecka (a aj našich „spojencov“ zo Západu) územie Slovenska obsadila. Potom by sa také násilnosti ako v Šuranoch objavovali po celom Slovensku. Tiso dobre poznal zámery maďarskej politiky a bol si vedomý silného vplyvu maďarskej lobby nielen v Berlíne a Ríme, ale aj inde na Západe (podobne je to aj dnes). Nemeckí nacisti boli o servilnosti a vďačnosti maďarských iredentistov presvedčení. A okrem toho im záležalo na maďarskom bauxite, potravinách a oddanosti maďarských vojakov v boji proti slovanským susedom v duchu vízie veľkého Uhorska a revanšu nielen za Trianon, ale ešte aj Világos. Väčšiu ústretovosť voči Maďarom bolo vidno na oboch Viedenských arbitrážach, na základe ktorých boli Maďarsku prisúdené na úkor iných štátov územia osídlené Slovákmi, Rusínmi a Rumunmi. Po tejto stránke bol Tisov boj za Slovákov obdivuhodný. Žiaľ, nedokázal zabrániť odtrhnutiu juhu Slovenska v roku 1938, ale snažil sa zachrániť, čo sa dalo.

Slovenská vláda v tom čase urobila pre slovenský národ maximum. V rámci recipročnej politiky vymohla prijateľnejšie podmienky pre život takmer milióna Slovákov v Maďarskom kráľovstve (čo súčasná vláda pre Slovákov v Maďarsku nikdy nevymohla). Byť hrdinami sa v tom čase nevyplatilo. Spomeňme si len na osud Poliakov. A to bol oveľa väčší národ ako Slováci. Pred Hitlerovými zbraňami sa sklonilo aj mocné Francúzsko. Triaslo sa pred ním aj sebavedomé Anglicko a dokonca aj sám Stalin. Nemecké vojská sa dostali do blízkosti Moskvy, bombardovali Londýn a vládli nad celou Európou. Čo mohol urobiť tak malý národ, akým boli Slováci?

Deň 14. marec bol na Slovensku prijatý celkom pozitívne, pretože za jeho politickou reprezentáciou stál vtedy celý národ. Za vtedajší stav mohla do značnej miery aj necitlivosť československej politiky a jej proticirkevný charakter. Spolužitie konzervatívnych Slovákov s prevažne rímskokatolíckym vyznaním a liberálnych Čechov s husitskou a protikatolíckou tradíciou si vyžadovalo politiku taktu a ústupkov. A to česká strana jednoznačne nezvládla. Už zničenie mariánskeho stĺpa na Staromestskom námestí bolo prvým signálom, že to s tým spolužitím nebude také jednoduché. Čechom chýbala empatia a snažili sa svoje antikatolícke tendencie za každú cenu prezentovať aj na území ultrakonzervatívneho katolíckeho Slovenska. Netaktným bola aj ekonomická politika voči Slovensku, najmä demontáž slovenského priemyslu. To spôsobilo vyššiu nezamestnanosť na Slovensku, a tak aj apatiu voči českým podnikateľom.

Hitlerovi nás predhodili západné mocnosti

Deň 14. marec 1939 bol len prirodzeným vyvrcholením dejinných súvislostí od roku 1918. Nástup Hitlera k moci a zelenú agresívnemu pangermanizmu a nacizmu dali svojím benevolentným a spočiatku priateľským a ústretovým postojom voči nacistom tzv. západné mocnosti, hlavne Británia a Francúzsko. Svojím nečinným prizeraním mu dovolili vybudovať najsilnejšiu armádu, námorníctvo, letecké sily. Nečinne sa prizerali na ovládnutie Rakúska nacistami. A práve západné veľmoci obetovali Československo a Poľsko nenásytnému Hitlerovi, aby upriamili jeho pozornosť v nápor na Východ (Drang nach Osten). Že sa im to vymklo z rúk, to je len trest za ich krátkozrakú politiku a egoizmus. Doplatili na to neskôr. Či už priamou vojenskou okupáciou a nacistickým terorom (Francúzsko) alebo zničenými mestami po veľkom bombardovaní (Británia). Obe veľmoci stála nasledujúca vojna veľa. Stratili veľmocenské postavenie vo svete a rozpadli sa ich veľké koloniálne ríše. Ich postavenie nahradili USA, ktoré z ich porážky iba ťažili.

Aj keď za nepriaznivých medzinárodných vzťahov, predsa je Slovenská republika z roku 1939 naším prvým štátom, ktorý vznikol v období novoveku. A ak sa spýtate pamätníkov, ktorí toto obdobie prežili, nikto z nich vám na vtedajšiu politickú reprezentáciu nepovie nič negatívneho. Určite na mieste nie je ani jednoznačná glorifikácia I. Slovenskej republiky. Chyby sa robili, robia a aj budú robiť vždy. Ale na druhej strane ani jednoznačná démonizácia nášho prvého štátu nie je na mieste. Hlavne, ak to posudzujeme z hľadiska záujmov štátotvorného slovenského národa, ktorý na príležitosť vytvorenia vlastného štátu čakal dlhé roky.

Pridaj komentár