Nikomu nič nedlhujem!

Tomáš Kopřiva
26.02.2013 3 451 internet

Ako každý rozumný človek, rovnako aj ja sa snažím vyhýbať dlhom. Môžem hrdo prehlásiť, že nikomu nič nedlhujem. Boli však časy, kedy som ani ja nevidel nič zlé v takzvanom nakupovaní na splátky. Veď o čo ide, tovar má človek hneď a spláca ho postupne v menších čiastkach.

Žiadny Slovák nedlhuje ultrazločineckým bankárom ani jednu jedinú korunu, všetko je to len špinavá hra Monopoly. Jediné čo má hodnotu, je naša práca a naša sloboda. Postupne som však pochopil o čom celé žitie na dlh je. Hlavným cieľom zadlžovania nie je vyprovokovať nákup tovaru alebo služby rozložením finančného zaťaženia, cieľom nie je dokonca ani zisk plynúci z úrokov. To sú veci relevantné len u malých bezvýznamných hráčov.

TIP: Objednaj si nálepky kampane Áno Slovensko, NIE EÚ!

Z globálneho hľadiska je tým cieľom nekonečné a hlavne nikdy nekončiace zadlženie. Dlh je predovšetkým nástroj na získavanie kontroly a moci, je takmer najzákernejším nástrojom na zotročovanie. Na oko neškodným, v dôsledkoch smrtiacim. V okamihu, kedy sa človek upíše dlhu, stráca slobodnú vôľu. Pokiaľ trvá dlh, všetky dôležité rozhodnutia sa odvíjajú od neho. Nech už si myslí človek čokoľvek, nech už chce robiť čokoľvek, všetky jeho kroky sa podriaďujú splateniu dlhu. Človek nemôže v okamihu zmeniť svoj život, nemôže urobiť životne dôležité rozhodnutie, nemôže sa vzoprieť, nemôže, pretože musí splácať dlh. Keď odmietne? Systém ho zničí. Materiálne a veľakrát aj morálne.

O nás bez nás

Verejný dlh Slovenskej republiky na konci roka 2012 bol zhruba 37,4 miliardy eur. Po prerátaní nám vyjde, že každý Slovák by mal dlhovať niekomu, a bežný Slovák vlastne ani nevie komu, sumu približne 6 900 eur. Takže poďme si to preložiť takpovediac polopate. Človek pracuje, na odvodoch odvádza štátu sumu, ktorá sa blíži polovici ceny jeho práce, navyše platí za každý produkt výpalné v podobe DPH, ďalej platí dane za všetko možné aj nemožné, z jeho peňazí žijú rôzne príživnícke organizácie, platí poplatky za rôzne úradnícke úkony, diaľnice, jednoducho za všetko. Človek je zdieraný až na kosť.

Princíp je jednoduchý, človek, ktorý neustále balancuje na hranici medzi slušným životom a chudobou, nemá čas na to, aby sa zaujímal o veci, ktoré sú podstatné a priamo ovplyvňujú jeho život. Ale aj napriek tomu sa snaží pracovať, žiť a byť šťastný. Snaží sa byť zodpovedný ku svojim výdavkom, pretože vie, že peniaze nerastú na strome. Jedného dňa sa však zobudí a zistí, že niekomu, a sú to ako vždy bankári, by mal dlhovať 6 900 eur a tento dlh sa bude neustále zvyšovať.  Takýto prekvapený občan sa samozrejme pýta ako je to možné? Kde sa ten dlh zobral? Veď ja o ničom neviem, kde sa tie peniaze stratili? Kto o tom rozhodol? A pýta sa samozrejme správne a nanajvýš logicky.

Reálna solidarita

Položené otázky môžu smerovať len jedným smerom, a to priamo k vláde. Akým stupňom idiotizmu  musí byť postihnutý hospodár, ktorý si každý rok, znova a znova požičiava na to, aby mohol žiť nad pomery (rozumej aby mohla prekvitať korupcia) a zároveň na to, aby mohol  splácať svoje predchádzajúce pôžičky a úroky z nich plynúce a pritom je očividné, že sa z tohto kolotoča nemá šancu dostať? Dlh hospodára postupne narastá a je jasné, že skôr či neskôr dôjde ku kolapsu. Ku kolapsu, ktorý bude znamenať jediné, a to úplné rozpredanie jeho majetku (národného bohatstva) a prípadné uväznenie (kompletnú stratu suverenity).  Hospodár by prišiel o všetko, avšak v našom prípade príde o všetko len národ, vláda, ktorá za bankrot zodpovedá, nepríde o nič. A teraz si ukážme reakciu sociálnej a solidárnej vlády, ktorá okupuje Slovenskú republiku.

Dlh Slovenska za rok 2011 bol 29,9 miliardy, čo je 5 500 eur na občana. Riešenie vlády na rok 2012 bolo opätovne navýšiť dlh a to rovno na 37,4 miliardy eur. Takže každý z nás už nedlhuje 5 500 eur, ale rovných 6 900 eur. Nielen že vláda nie je schopná vytvoriť vyrovnaný rozpočet, požičia si nové peniaze na „bežnú“ spotrebu, peniaze na splácanie starých dlhov, ale navyše si požičia aj peniaze, ktoré nenávratne daruje skrachovaným krajinám, ktoré si dlhé roky žili nad pomery. Štát si požičia, zadlží sa, aby mohol splácať dlhy niekoho iného! Sme svedkami kompletného logického skratu. Takýto spôsob „hospodárenia“ sa nedá nazvať inak ako VLASTIZRADA!

Zločinci vo vláde, zlodeji a korupčníci ma mali, mňa ako občana, zadlžiť bez môjho vedomia sumou 6 900 eur. A toto ja odmietam. Odmietam platiť medzinárodným bankárom 6 900 eur len preto, že sa na tom dohodli so zdegenerovanými a skorumpovanými politikmi.

Kto požičal, ten nech platí

Za chyby jednotlivcov nemôže trpieť celý národ. Takže znova, žiadny Slovák nedlhuje zločineckým bankárom ani korunu! Nech si dlhy platí ten, kto ich spôsobil. Nech sa páči, ak chcete vinníka, niekoho, kto dlhy zaplatí, prosím, radi vám našich zapredaných politikov vydáme. Ak ich nechcete, my sa s nimi spravodlivo porátame. Je naivné myslieť si, že národ sa dá zotročiť tým, že niekoľko agentov urobí vlastizradné kroky. Národ nie je závislý na zločineckých zmluvách. Zmluvy, ktoré boli podpísané zločincami sú len zdrapom papiera. Národ je vždy priorita. Samozrejme už počujem názory ekonomicky fundovaných odborníkov o nemožnosti vystúpenia z dlhovej pasce. O naivite mojich názorov. To je v poriadku, ten kto vyrastal v systéme klamstva, ťažko pochopí, že pravda a spravodlivosť nie je obmedzená ľudskými hrami na pyramídový systém. 

Základná vec pri zbavovaní sa dlhového jarma je pochopiť, že ich nemôžeme poraziť v rámci ich systému. Systém v ktorom sa pohybujeme vytvorili oni a všetko v ňom sa riadi ich pravidlami. Ba čo viac, oni sú programátori, to znamená, že dokážu ovplyvňovať systém aj mimo užívateľské rozhranie. Jednoducho špinavá hra. Ak sa chceme oslobodiť od celej chobotnice svetového bankovníctva a jeho nového svetového poriadku, musíme prestať hrať ich hru. To čo sa dnes javí ako nemožné, môže byť už zajtra samozrejmosťou. Je to ako domino, začne padať prvá kocka a osud ostatných už je nevyhnutný.

Žiadny Slovák nedlhuje ultrazločineckým bankárom ani jednu jedinú korunu, všetko je to len špinavá hra Monopoly, ktorú môžeme kedykoľvek ukončiť. Jediné čo má hodnotu, je naša práca a naša sloboda. Všetko sa mení. Stačí sa v správnu chvíľu správne rozhodnúť...