Osvietenský teror Jozefa II.

Kliment Uhrecký
08.02.2013 3 212 internet

V našich učebniciach sa stretávame takmer vo všetkých režimoch s rôznymi pohľadmi na niektoré historické fakty. V prípade tzv. osvietenských reforiem Jozefa II. sa však stretávame s rovnakým hodnotením ako v komunistickej historiografii, tak aj v historiografii Hitlerovho Nemecka, prvej republiky, monarchie Habsburgovcov či aj modernej historiografii. Prečo je to tak?

Cisár Jozef II. vo svojej posadnutosti rušil aj tradičné ľudové a folklórne zvyky. Bol zarytým kozmopolitom a slobodomurárom, ktorému išlo o vytvorenie nového sveta bez cirkvi.

Tento tzv. osvietenský panovník nebol ani tak moderným a demokratickým panovníkom, ako skôr náladovým, ješitným a samoľúbym vladárom. Jeho protikatolícke postoje formovali slobodomurári, ktorí obklopovali cisársky dvor a vyvíjali veľký tlak proti odvekému nepriateľovi – katolíckej cirkvi. Využili slabosť a osobné antipatie Jozefa II. voči jezuitom (podľa niektorých prameňov ich nenávidel, pretože boli na neho ako vychovávatelia prísni).

Aj keď mnohé jeho reformy v oblasti daní, štátnej správy či zrušenie nevoľníctva posunuli hospodársky život monarchie vpred, to čo prezentoval vo svojom protikatolíckom ťažení, sa nedá pochopiť. Iba zakomplexovaný človek, ktorý patologicky nenávidí kresťanstvo, mohol byť schopný takýchto barbarských činov. Azda najväčším barbarským činom bolo rušenie kláštorov, hlavne kontemplatívneho charakteru. Pričom štát na chod týchto kláštorov neprispieval. Kláštory žili z milodarov a mnohé z nich boli chudobné. Mnísi vlastnou prácou zveľaďovali ich majetok a štát im neprispel ani grošom.

Z dnešného pohľadu by sme mohli nazvať tento akt Jozefa II. zoštátnením súkromného majetku bez náhrady, čiže krádežou!!! Bola to krádež a devastácia ohromných rozmerov. Len v roku 1783 zrušil počas druhej fázy ničenia kláštorov tento „osvietený“ netvor až 738 kláštorov, z ktorých väčšina začala chátrať. Boli zničené staré rukopisy, historické maľby, vzácne umelecké poklady, zvony... Mnohé z nich skúpili na dražbách židovskí obchodníci. Mnísi a mníšky zo zrušených reholí nemali kam ísť. Stali sa z nich žobráci a bezdomovci, ba dokonca štvanci. Išlo hlavne o kartuziánov, kamaldulov, karmelitánov, klarisky a iné rehole. Cisár rádom odobral aj kostoly. Mnohé síce dal farnostiam, ale mnohé predal iným cirkvám alebo z nich urobil maštale, sýpky a iné poľnohospodárske budovy. V Šamoríne zobral katolíkom starý románsky kostol a predal ho maďarským kalvínom. Otrasným prípadom na Slovensku bol osud Červeného Kláštora, ktorý spravovali kamaldulskí mnísi. Títo mnísi šírili osvetu medzi ľudom, prepisovali knihy. Dokonca práve tu sa realizoval prvý pokus o vznik spisovnej slovenčiny. Tento prosperujúci kláštor bol mníchom odobratý, mnísi vyhnaní a budova potom na dlhé roky opustená schátrala.

Ešte otrasnejší bol prípad kláštora a kostola pavlínov z Mariánskej Čelade pri Veľkých Lovciach. Zdevastovaný kláštorný areál je doteraz výčitkou barbarských nariadení tohto samoľúbeho cisára, ktorý v duchu boja za pokrok ničil všetko staré. Iba jeho predčasná smrť zabránila ďalšiemu rušeniu asi 400 katolíckych kláštorov a kostolov v monarchii. Jeho reformy postihli aj cirkev v českých krajinách a Rakúsku. V miestnej časti Tachova, ktorá sa volá Světce, dal zrušiť pavlínsky kláštor, z ktorého sú dnes ruiny a zrušil aj starobylý Kostol sv. Václava v Tachove, ktorý predal Windischgrätzovcom, ktorí si z neho spravili rodinnú hrobku. Z jeho reforiem sa dokonca učili komunisti pri likvidácii kláštorov po tzv. Víťaznom februári.

Cisár Jozef II. vo svojej posadnutosti rušil aj tradičné ľudové a folklórne zvyky. Bol zarytým kozmopolitom a slobodomurárom, ktorému išlo o vytvorenie nového sveta bez cirkvi. Zakázal jasličkové pobožnosti a pobožnosti na Veľkú noc pri Božom hrobe. Rušil hodové slávnosti, sviatky patrónov chrámov, predpisoval počet sviec pri obradoch. Zakázal spoločné modlitby Ruženca a litánie, zrušil novény, vešpery. Nariadil ničenie krížov a sôch pri cestách a na verejnosti. Dokonca nariadil aj ničenie bočných oltárov v kostoloch. Za vyslovene malicherné môžeme považovať zákaz mikulášskych obchôdzok. Jeho drastické opatrenia sa dotkli aj pútí a procesií. Ohrozil tak nielen náboženský život, ale aj ľudové tradície národov, ktoré žili v monarchii. Ak tomu pripočítame silnú germanizáciu, ktorú cisár všemožne podporoval, národom monarchie viac svojimi reformami ublížil, ako pomohol. Jeho nástupca Leopold II. mnohé z jozefínskych reforiem zrušil, ale škody súvisiace s likvidáciou kláštorov a ich bohatstva zostali.

Jozefínske reformy a silný antiklerikalizmus boli určite kontraproduktívne. Jozefinizmus bol akousi podobou liberalizmu a jansenizmu, ktorá sledovala čo najviac oslabiť kresťanstvo v monarchii a uvoľniť cestu liberálnemu chaosu a deformácii hodnôt. Mnohí historici hovoria, že degradácia náboženských hodnôt uvoľnila cestu k relativizmu vo sfére morálky a vytvorila akési duchovné vákuum a pocit emocionálneho prázdna.

Zásahy Jozefa II. do náboženskej spirituality spôsobili, že veriaci emocionálne vyprahli a postupne pod vplyvom skepsy a racionalizmu sa stávali bezduchými otrokmi štátu a moci. Po jozefinizme sa podobné ataky na cirkev odohrali najmä v 20. storočí. Aj cieľom totalitných diktatúr bolo zničiť vieru v Boha a bezvýhradne podrobiť človeka totalitnej moci štátu. A po páde diktatúr sa opäť objavuje duchovné vákuum, ktoré vytvára pocit prázdnoty a priestor pre absolútny nihilizmus. Ak nemá človek vieru v Boha, stráca aj vieru v seba samého.

Pridaj komentár