Reakcia Ivana A. Petranského na články Mareka Vagoviča

Ivan A. Petranský, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa
15.01.2013 1 968 SITA

V časopise .týždeň (č. 1/2013) uverejnil redaktor Marek Vagovič pod názvom Ústav deravej pamäti články venované Ústavu pamäti národa a môjmu pôsobeniu vo funkcii predsedu jeho správnej rady.

Marek Vagovič sa v článkoch usiluje vzbudiť dojem, že ÚPN má zlý kredit a že je vo výraznej miere kritizovaný historikmi. Opak je však pravdou, a tak pán Vagovič premyslene ignoruje všetky argumenty, ktoré vyvracajú jeho dopredu určený koncept.

Je preto prirodzené, že v snahe nájsť oporu pre svoj konštrukt oslovil takmer výlučne zástupcov jednej inštitúcie, ktorej súčasné vedenie vníma vznik ÚPN ako ohrozenie svojho dovtedy takmer výsadného postavenia v oblasti interpretácie moderných slovenských dejín – Historického ústavu SAV. Je preto taktiež príznačné, že pán Vagovič úplne zamlčal vyjadrenie viac ako dvadsiatich odborníkov, väčšinou profesorov a doktorov vied, predovšetkým historikov a vedcov z príbuzných disciplín z októbra 2012. V ňom skonštatovali, že skutočnosť „že sa Ústav pamäti národa stal vo všeobecnosti renomovaným odborným pracoviskom, je predovšetkým jeho (Petranského) zásluha, ako aj zásluha kolektívu spolupracovníkov, ktorý na ústave sformoval“. Podľa ich názoru som „dokázal v zložitých podmienkach prebudovať Ústav pamäti národa na modernú vedeckú ustanovizeň, ktorá si získala všeobecný rešpekt a uznanie nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí“. Toto stanovisko podpísali okrem iných aj dvaja riaditelia ústavov SAV a štyria vedúci katedier histórie slovenských univerzít. Marek Vagovič vo svojom článku nedal priestor žiadnemu z nich, zato ako autoritu prezentuje napríklad „feministického filozofa“ a „teoretika chaosu“ Mirka Vodrážku (vystupujúceho aj pod menom Mirka Vodrážková). Ten je síce oceňovaný v transsexuálnych kruhoch a je nositeľom čestného titulu Trans Přítel 2000, v historickej vede však doposiaľ renomé nezískal.

Je tiež zaujímavým faktom, že pánom Vagovičom oslovení historici, ktorí v článku komentujú činnosť ÚPN, sa – až na jednu výnimku – nevenujú „obdobiu neslobody“, ktorého skúmaním sa ÚPN zaoberá.
 
Dvaja z oslovených historikov (súčasný riaditeľ HÚ SAV Slavomír Michálek a Roman Holec) sa už dlhodobejšie prezentujú zaujatosťou a ostrými a často osobnými útokmi proti ÚPN a jeho pracovníkom. Je však príznačné, že ich vyslovujú výlučne na stránkach dennej tlače či v spoločenských týždenníkoch. Ani jeden z nich nepublikoval nikdy žiadnu recenziu na ktorúkoľvek z kníh ÚPN, ani nevyslovil kritiku vo vedeckom časopise. Je totiž neporovnateľne ľahšie útočiť niekoľkými vetami v tlači, než napísať vedecký text, v ktorom by museli svoje tvrdenia aj dôsledne argumentačne podložiť. Skutočné argumenty však v tomto prípade úplne chýbajú.
 
Popri zjavne účelovom výbere oslovených „hodnotiteľov“ sa v článku pána Vagoviča objavujú aj viaceré nepravdivé informácie. Jednou z nich je aj tvrdenie, že publikácie ÚPN sú často kritizované či kontroverzne prijímané. Žiadne argumenty odvolávajúce sa na vedecké recenzie a posudky však neodzneli. A ani nemohli. Skutočnosťou totiž je, že publikácie ÚPN sú vo vedeckých kruhoch prijímané kladne, čoho dôkazom je aj viacero pozitívnych recenzií a ohlasov. Kde sú napríklad publikované výčitky „mnohých historikov“ na prácu Petra Sokoloviča o Hlinkovej garde, ktoré spomína autor?

A o tom, že sú publikácie ÚPN prijímané aj laickou verejnosťou, svedčí aj skutočnosť, že množstvo našich kníh je už vypredaných. To nás inšpirovalo aj k tomu, že sme ako jedna z prvých vedeckých inštitúcií na Slovensku rozbehli projekt elektronickej knižnice, v rámci ktorého na našej internetovej stránke verejnosti ponúkame možnosť dostať sa ku knihám v elektronickej podobe. V tejto súvislosti je preto úplne absurdné tvrdenie pána Holeca, podľa ktorého sa kvôli kvalite kníh z ÚPN učitelia, po tom ako dostanú niektorú z publikácií autorov z ÚPN „radšej vyhnú podrobnému výkladu 20. storočia“. Pravý opak je pravdou, naši pracovníci totiž každý rok na všetkých typoch škôl uskutočnia desiatky prednášok, filmových projekcií a diskusií. Dopyt je taký veľký, že z dôvodu obmedzených ľudských aj materiálnych možností máme niekedy problém uspokojiť všetky požiadavky. Dôkazom záujmu pedagógov o knihy a pomôcky pripravené naším ústavom, je aj koncom roka 2012 vydaná publikácia s priloženým DVD Sila svedectva. Tá na základe osobných svedectiev a výpovedí pamätníkov sprostredkúva žiakom a študentom významné dejinné udalosti minulého storočia a ich dopad na každodenný život ľudí. Túto knihu si len v deň zverejnenia oznamu, že je k dispozícii (piatok 23.11.2012 popoludní), objednalo 28 škôl.

O bezradnosti pána Vagoviča pri hľadaní argumentov, ktoré by potvrdzovali jeho koncept, svedčí napríklad aj to, že ako problematickú vidí aj skutočnosť, že „historici ÚPN nepoužívajú termín slovenský štát, ale 1. Slovenská republika“. Tento termín je však úplne prirodzene používaný aj historikmi z iných inštitúcií na Slovensku a v zahraničí. Dôkazom bezradnosti Vagovičovho tvrdenia je aj výrok pána Milana Zemka, ktorý v tejto súvislosti v článku uvádza: „Je však ich právom používať aj spomínaný názov, historicky je to v poriadku.“

Ako úplne nepochopiteľná sa javí kritika ÚPN z úst pána Slavomíra Michálka, ktorý je okrem funkcie riaditeľa HÚ SAV aj predstaviteľom ÚPN, keďže je členom jeho správnej rady. Pre vysvetlenie súvislostí treba povedať, že pán Michálek dlhodobo presadzuje, aby „konkurenčný“ ÚPN nevydával publikácie a hľadá pre to najrôznejšie zámienky. I teraz demagogicky tvrdí, že peniaze, ktoré ÚPN investuje do publikácií, sú využité neefektívne. V čom vidí neefektívnosť vydávania publikácií – ktoré mimochodom ústavu explicitne ukladá zákon – nespresňuje. Faktom však je, že suma, ktorú ÚPN ročne minie na vydávanie publikácií (po odpočítaní príjmov z predaja), je nižšia, než suma ročne vynaložená ústavom na odvody a odmeny pre člena Správnej rady ÚPN pána Slavomíra Michálka. Ten pritom prácu v ÚPN dlhodobo ignoruje. Napríklad minulý rok sa viac ako pol roka vôbec nezúčastňoval na zasadnutiach orgánu, ktorého je členom. Neefektívnosť vynaložených finančných prostriedkov je preto potrebné hľadať niekde úplne inde ako vo vydávaní kníh.
 
Nedôstojná jeho funkcie je taktiež snaha pána Michálka bagatelizovať aktivity ÚPN pri organizovaní vedeckých konferencií. Zjavne sa pritom pokúša prekryť skutočnosť, že ÚPN v ostatných rokoch zorganizoval viac medzinárodných vedeckých konferencií s účasťou uznávaných európskych historikov a s využitím externých, zväčša medzinárodne rozdeľovaných, finančných prostriedkov, než počas jeho vedenia Historický ústav SAV, v ktorom pracuje takmer  desaťnásobok vedeckých pracovníkov v porovnaní s ÚPN.

Nemôžem sa na tomto mieste venovať všetkým chybám, nepresnostiam, skresleniam a, bohužiaľ, aj zámernej manipulácii s faktami, ktorých sa vo svojich článkoch dopustil pán Vagovič. Za všetky však treba spomenúť aspoň to, ako neprofesionálne pristúpil k informovaniu o vedeckom seminári o Jánovi Ferenčíkovi a zborníku, ktorý následne vyšiel. V príkrom rozpore so skutočnosťou označil zborník za „oslavný“. Podrobne sa tomuto prípadu venuje zostavovateľ zborníka Anton Hruboň v liste M. Vagovičovi (dostupný na www.druhasvetova.sk). Anton Hruboň v liste podrobne opísal, aké nepravdy a polopravdy použil pán Vagovič, ktorý sám kritizuje pracovníkov ÚPN za údajný „neprofesionálny prístup“ a „neúctu k faktom“. O tom, ako dôsledne a dopodrobna sa pán Vagovič oboznámil s príspevkami prezentovanými na konferencii, ktoré kritizuje, svedčí aj skutočnosť, že v celom svojom článku iba s jedinou výnimkou (zjavne ide o preklep) dôsledne používa meno „Ján Ferjenčík“ namiesto korektného Ján Ferenčík.
Pri pohľade na „kauzu“ Ján Ferenčík vystupuje do popredia závažná skutočnosť (podobná ako v prípade Ferdinanda Ďurčanského): niektorí pracovníci Historického ústavu SAV dokážu vystupovať v denníkoch a týždenníkoch či vydať k týmto historickým postavám príslušné rezolúcie (dikciou pripomínajúce časy spred roka 1989), keď sa ich však niekto opýta, akú historickú štúdiu či monografiu na danú tému niekto z nich napísal alebo prečo neprišli svoje názory prezentovať na vedecké podujatie, odpoveďou je len trápne mlčanie, prípadne ostrá kritika tých, ktorí z hľadiska vedeckého výskumu týchto tém urobili aspoň niečo.

Azda najspomínanejším menom v článku je Martin Lacko, ktorý je jedným z najcitovanejších autorov v slovenskej historiografii, s medzinárodným ohlasom (nedávno napríklad vyšla jedna z jeho monografií  v Poľsku). V článku je odsudzovaný spôsobom, ktorý pripomína kampane v komunistickej tlači proti tým, ktorí nemajú tie „správne“ názory (chýba už len zákaz publikovať). Autorovi článku pritom ani nenapadlo dať mu priestor na to, aby sa vyjadril.

V článku sa však popri množstve faktických chýb nachádza aj niekoľko pasáží, ktoré vzbudzujú úsmev. Takou je napríklad vysvetlenie dôvodov, prečo sa SNS a ĽS-HZDS v roku 2008 nepodarilo ÚPN ako inštitúciu zrušiť: „Podľa informácií .týždňa však zohral kľúčovú úlohu vtedajší podpredseda Správnej rady ústavu Ján Ondriaš. Práve on sa snažil presvedčiť politikov, aby zostal ústav zachovaný.“ Predstava, ako pán Ondriaš – inak nominant SDKÚ-DS – niečo také dosiahne u politikov SNS, HZDS a Smeru, vzbudzuje isté pochybnosti.
 
Ďalším skôr žartovným tvrdením v článku je, že pán Michálek odišiel z redakčnej rady časopisu Pamäť národa „na protest“. Ak by to tak bolo, išlo by naozaj o veľmi dobre utajený protest, keďže pán Michálek sa o ňom nezmienil v liste, ktorým sa vzdal členstva v redakčnej rade, ani nikde inde. Svoj odchod vtedy odôvodnil nedostatkom času čítať texty k jednotlivým číslam časopisu. Faktom je aj to, že nedlho potom, ako sa vzdal členstva v tomto orgáne (neplateného), stal sa členom iného orgánu ÚPN (plateného), a to jeho správnej rady. V tomto prípade už zjavne na žiaden protest nemyslel.
 
Pán Vagovič sa v závere svojho článku rozhodol ponúknuť verejnosti aj meno vhodného kandidáta na post predsedu Správnej rady ÚPN, ktorým má byť pán „Miroslav Čaplovič“. O tom, ako pán Vagovič dlhodobo a pozorne sleduje činnosť a výsledky práce riaditeľa Vojenského historického ústavu Miloslava Čaploviča, svedčí aj skutočnosť, že nedokáže správne napísať ani len jeho meno...

Je smutné, že redaktor, ktorý je považovaný za jedného z popredných investigatívnych novinárov na Slovensku, dokáže v zápale svojho presvedčenia používať neférové a manipulatívne postupy. Dôkazom toho je aj text, ktorý je vydávaný za rozhovor so mnou. Text, ktorý mi pán Vagovič poslal na autorizáciu, nebolo z mojej strany možné autorizovať, keďže významným spôsobom skresľuje moje výroky ako aj celkový duch rozhovoru.

Obávam sa však, že podobné postupy pán Vagovič uplatňuje štandardne aj pri iných témach, na ktorých pracuje. Dôveryhodnosť jeho výstupov a zistení tak v mojich očiach, bohužiaľ, klesla na minimum. A to mi je úprimne ľúto.

Zdroj: upn.gov.sk

Pridaj komentár