Tragédia v Černovej. Čo je veľa, to je veľa

Anton Hrnko
10.01.2013 6 422 internet

V každej krajine široko okolo nás sa historici snažia dopátrať k pravdivému obrazu svojich národných dejín nie tým, že ich budú vykladať podľa toho, ako to vo svoj prospech a na svoju obhajobu vyložili iní, ale z pozícií objektivizovaného pohľadu vlastného národa.

Pýtam sa, dokedy ešte bude možné takýmto nehoráznym spôsobom vykladať slovenské dejiny za peniaze slovenských daňových poplatníkov? Len na Slovensku sa môže stať profesorom a prednášať na prvej univerzite človek, ktorý celý svoj vedecký potenciál venuje tomu, aby relativizoval základné pravdy o slovenských dejinách na prospech obhajoby tých, ktorí dodnes nevedia prísť na správne meno našej krajiny a Slovensko pokladajú za svoju odtrhnutú provinciu.

Nech sa nehnevá niekdajší môj kolega z Historického ústavu SAV, dnes profesor prvej slovenskej univerzity R. Holec, ale čo je veľa, to je veľa. Posledne sa takto blysol v Pravde 26. októbra 2012. Nedávno sme si pripomenuli výročie národnej tragédie v Černovej z 27. októbra 1907. Už najmenej od jej stého výročia sa profesor Holec sústavne snaží relativizovať vinu uhorských štátnych orgánov a maďarskej džentristickej politiky na ničím neodôvodnený brutálny zásah uhorskej brachiálnej moci proti slovenským roľníkom v obci blízko Ružomberka. Je to nepochopiteľné, že na Slovensku môže pôsobiť historik, ktorý je schopný ospravedlňovať, resp. relativizovať streľbu ozbrojených reprezentantov štátnej moci do bezbranných roľníkov len preto, že nechceli pripustiť, aby ich kostol, ktorý si postavili z vlastných mozoľov, vysvätil niekto, koho si neželali. Vraj vtedy sa také udalosti bežne stávali, vraj medzi strieľajúcimi žandármi boli aj osoby slovenskej národnosti, ba dokonca vo februári 1919 rovnako česko-slovenskí legionári postrieľali v Bratislave zase (asi na oplátku?) Maďarov...

Ospravedlňujeme barbarov

Nuž, áno. Nebolo to síce bežné, ale použitie brachiálnej moci proti rebelujúcim davom aj s fatálnymi následkami sa v danej dobe i neskôr skutočne stávalo, no občas sa to niekde stane aj dnes. Vždy to bola však krajná možnosť, keď sa rebelujúci dav vymkol spod kontroly a hrozili nepomerne väčšie ľudské i materiálne škody, ako keby sa nepoužilo brachiálne násilie. V Černovej podľa všetkých dostupných informácií nič také nehrozilo. Zhromaždení občania len nechceli prepustiť koč s duchovnými, ktorých tam proti ich vôli nakomandovala uhorská vláda nie preto, aby zabezpečila poriadok, ale aby ukázala, kto je v krajine pánom. Výstrely nezazneli preto, žeby hrozilo nedajbože zapálenie obce, poprípade celého Ružomberka; nezazneli preto, žeby niekto na živote alebo zdraví ohrozoval prítomných duchovných, policajtov a úradníkov, ale prosto preto, že uhorská vláda chcela ukázať „panslávskym buričom“, že žiadny odpor ani v tej najzapadlejšej dedinke proti pomaďarčovaniu Uhorska nestrpí. Ospravedlňovať toto barbarstvo, že sa to stávalo aj v iných prípadoch, je cynické a znevažujúce samotné obete. Okrem iného to, že táto udalosť vybočovala z bežných použití brachiálnej moci vo vtedajšom svete, svedčí aj ohromný medzinárodný ohlas a všeobecné odsúdenie politiky uhorskej vlády na medzinárodnom poli, dokonca aj v predlitavskej časti monarchie. Jej vykrúcačky na spôsob profesora R. Holeca vtedajšie medzinárodné spoločenstvo „nezhltlo“, ako noviny Pravda „zhltli“ na svoju vlastnú hanbu tvrdenia tohto „historika“.

Cynicky o smrti

Rovnako cynické od R. Holeca je aj zrovnávanie streľby v Černovej so streľbou v Bratislave 12. februára 1919, ktorej padlo za obeť osem občanov. Určite, každý zmarený život je tragédiou. Ale predsa len by sa nemali robiť mechanické porovnávania, a tým „kopať“ pravdu a spravodlivosť „pod pás“. Trpí tým nielen pravda, ale najmä étos, morálka! Predovšetkým Černovčania nespochybňovali autoritu uhorských štátnych orgánov a všemožnými spôsobmi sa snažili prehovoriť zodpovedné miesta, aby ich a ich obec nechali na pokoji. Intervenovali u biskupa, intervenovali u farárov v Ružomberku i na okolí, intervenovali na miestnych úradoch len s jednou prosbou: Nerobte to, je to náš majetok, my si to neželáme. Brachiálna moc nemala najmenší dôvod okrem toho, že chcela dedinčanom dokázať, že si presadí, čo chce a ako chce!

Streľba v Bratislave bola však o niečom úplne inom. Bola reakciou na podvratnú činnosť vlády v Budapešti, ktorá zorganizovala 3. februára 1919, deň pred príchodom česko-slovenských mocenských orgánov zo Žiliny do Bratislavy v meste štrajk proti novej česko-slovenskej moci. Zneužila na to všeobecnú nespokojnosť robotníctva a jediným skutočným cieľom organizátorov bolo demonštrovať pred svetom, že Bratislava nepatrí Česko-Slovensku. Napriek tomu Šrobárova vláda vyvinula veľké úsilie, aby sa so štrajkujúcimi dohodla. Až keď 12. februára 1919 zorganizovali masovú demonštráciu pod maďarskými vlajkami a napadli česko-slovenskú brannú moc, dokonca streľbou, padli osudné výstrely. Aj malé dieťa, nieto školený historik musí vidieť rozdiel medzi udalosťami v Černovej a v Bratislave! Dávať tieto udalosti na rovinu nemôže ani maďarský historik, nieto historik žijúci z daní slovenského daňového poplatníka.

Nekonečná trpezlivosť

Rímsky rečník a senátor Cicero pri odhaľovaní sprisahania proti Republike predniesol slávny výrok: „Quo usque tandem abutere, Catilina, patientia nostra?“ Dokedy budeš, Catilina, zneužívať našu trpezlivosť? Aj ja sa pýtam, dokedy ešte bude možné takýmto nehoráznym spôsobom vykladať slovenské dejiny za peniaze slovenských daňových poplatníkov?

Nepravda predsa nemôže prospievať ani zdravým vzťahom medzi Slovákmi a Maďarmi! Alebo je naša trpezlivosť nekonečná, aj keď sa z našich daní koná proti nám?

Pridaj komentár