Nemali by sme byť ako rozviazaný snop

Peter Jánošík
21.12.2012 2 437 archív SHO

Slovenského národa sa v jeho dejinách zmocnili dvaja ľudia, Ľudovít Štúr a Andrej Hlinka. Ľudovít Štúr uviedol do života jednotný spisovný jazyk, bez ktorého by sme boli ako rozviazaný snop. Andrej Hlinka z nášho ľudu utvoril moderný národ. Obidvaja bojovali o našu holú existenciu a dodnes mnohým kolú oči.

Ľudovít Štúr počas zasadnutia Uhorského snemu. Na internetovej stránke maďarskej ultranacionalistickej strany Jobbik nedávno zaznelo, že Ľudovít Štúr po sebe zanechal iba protimaďarskú ideológiu. Zavedením spisovnej slovenčiny vraj chcel zničiť hungarský patriotizmus a hungarské tradície. Na to ale v danom čase neboli podmienky. Tie prišli až za Hlinku po udalostiach v Černovej. Štúr zavedením slovenčiny sledoval celkom iné ciele – nemal problém s Maďarmi, ale paradoxne so Slovanmi. Sám o tom píše: „Slávny Dobrovský dlho váhal, či nás za kmeň uznať má alebo nie.“ Štúr vonkoncom nešiel po stope ducha protihungarského, ale po „najbližšej prirodzenej pokrvnosti, t. j. našej kmeňovitosti ako jedného celku“. Východisko vidí v duchovnej jednote slovenského kmeňa. Medzi slovanskými národmi slovenský kmeň oficiálne nefiguroval.

„Keď chceme ďalej prísť, musíme ako kmeň žiť, pracovať a vystupovať. Získame vážnosť, keď o našej osobnosti a jednote duchovnej vedieť budeme,“ píše Štúr a pokračuje: „Dlhé a dlhé stoletia prešli, čo my Slováci alebo žiadne, alebo len chatrné a riedke dávali sme znaky života.“ Štúrovi išlo v prvom rade o to, včleniť sa medzi ostatné svojbytné slovanské národy, vyvolať s nimi ducha spolupatričnosti. Teda nijaká protihungarská stratégia. Maďari preňho zostávali bokom.

Vzdorovitý kmeň

Pozornosť venoval a príklad si bral z českého kmeňa. Aj tu však narazil na nepochopenie. Kodifikátorom češtiny bol Josef Dobrovský, ktorý vydal svoju Gramatiku v roku 1809. Štúr vydal Náuku reči slovenskej v roku 1846. Aj českých národovcov bolo treba presviedčať, že Slováci sú osobitný národ a potrebujú jednotnú reč. Štúr podstatu svojho úsilia vyjadril veľmi presne: „Ktorý národ a kmeň žiť chce a žiť má, ten sa nesmie a nemôže na druhý národ alebo kmeň spoliehať a od neho prebudenie i zadržanie života svojho očakávať, ale sám musí pracovať a na nohy sa postaviť, bo inakšie, pozerajúc a podopierajúc sa len na druhých, ani k pravdivému životu nikdy nepríde, ani života nie je hoden.“

Z českej strany sa novej slovenčine dostalo množstvo kliatob a ponižovania. Vynikal v nich Karel Havlíček Borovský, ktorého české Květy volali pražským Nácom. Štúr sa spytuje kto to je a oponuje mu: „A čo to za život, keď druhí dakoho držia a on sám sa postaviť nevie. Takýto človek alebo národ, alebo kmeň je iba klát, v ktorom ducha niet a s ktorým si druhí podľa vôle zahrávajú. Dosiaľ sa kmeň náš veľmi po Čechoch ohliadal, a to, do čoho sa sám nechytal, od nich očakával, práve ale preto, že stadiaľ na všetko ako na hotové čakal, sám sa do práce nepúšťal.“ Českým neprajníkom odkázal: „Ľudia tí, ktorí nás na akýkoľvek spôsob od práce odtrhujú, nám neprajú a zlé o nás majú i roztrusujú domnenie, chcejú, aby sme to, čo nám iní pohodia, prijímali a tým sa zabávali.“

Starostlivosť o dedovizeň

Veľký význam pripisuje starostlivosti o národnú tradíciu a jej zveľaďovanie. Píše: „Pri práci spevnieme a budeme i žiť, i nadobudneme si vážnosti u samých seba a aj u druhých.“ Ľudovít Štúr za svojho života nadobudol veľkú vážnosť. Až osudne. Na Olymp slovenskej poézie vyniesol svojich prívržencov: „Báseň, ak má letieť a letieť živo, musí mať také krídla, ktoré ju ľahko a čerstvo ponesú – naša báseň nemôže inakšie než v slovenskom nárečí sa vyspievať a rozviť.“ Marína, Detvan, Bottove spevy naplnili jeho slová. Ľudovít Štúr odmieta dekadentné vplyvy, ktoré sa objavili v českej literatúre, verí v čistotu slovenského duchovného života. Vzýva Kollára, Hollého, Hurbana a ďalších: „Keď teda takíto mužovia v kmeni našom povstávajú, isteže je nám život súdený. Kmeň náš, ktorý najstaršie priezvisko Slovenov čisto dodržal, zachoval aj v reči to, čo všetkým Slovanom bolo za starodávna spoločné.“

Nenadarmo sa slovenčina pokladá za „esperanto“ v rámci slovanských jazykov.

Štúr svoju ideu obhájil. Slovenský kmeň nesplynul s českým a ďalej sa rozvíjal. Dobrovský a Šafárik nám kmeňovitosť neodopreli. Bol zdatný rečník, poslanec Uhorského snemu. Po nešťastnej poľovačke nechcel, aby ho jeho maďarskí rivali videli v parlamente krivkajúceho. Preto nástojil na riskantnom zákroku. Ten bol osudný.

Svoje poslanie pre slovenský národ do bodky splnil.

Pridaj komentár