Zápas o pamäť slovenského národa

Martin Lacko
19.12.2012 2 896 archív SHO

Výťah z referátu predneseného na konferencii Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene dňa 15.12.2012 v Bratislave.

Aj dnes, 20 rokov od 1. januára 1993, sa zápasí o slovenskú štátnosť. Nielen na úrovni politiky, kde je zrejmé dlhodobé a systematické odbúravanie zvyškov suverenity druhej SR.

Jozef Tiso, prvý slovenský prezident a druhá naša hlava po kráľovi Svätoplukovi. Dôležitý, hoci menej viditeľný zápas sa odohráva aj v duchovnej rovine. Hrá sa o historické vedomie. Hrá sa o pamäť, teda o to, čo z histórie si má národ pamätať.

Starí Maďari áno, ale starí Slováci nie

V minulých rokoch sme boli svedkami viacerých káuz s historickým podtónom, pričom zreteľnou bola tendencia problematizovať až traumatizovať obdobia, keď mali Slováci svoju vlastnú štátnosť. Ideologicky vyhranené liberálne médiá si začali robiť posmech zo svätých Cyrila a Metoda, ich duchovného dedičstva, ktoré bolo Slovákom stáročia posvätné. Rozvírili nenávistnú kampaň proti Svätoplukovej soche, jej tvorcom, a osobitne i proti nápisu „kráľ starých Slovákov“. Vraj, nebol to žiaden kráľ, a už vôbec nie Slovákov – v jeho ríši žiadni starí Slováci nežili. Vrcholom úbohosti bolo označovanie pôvodom byzantského dvojkríža na Svätoplukovom štíte ako „gardistického“. Pochopiteľne, nik z týchto kritikov nespochybňoval v literatúre vžitý termín „starí Maďari“; žiadnemu z tzv. aktivistov či novinárov ani v najmenšom neprekážala socha sv. Štefana v Komárne s niektorými vyslovene nehistorickými prvkami.

Nenávistné kampane stíhajú aj osobnosti či udalosti spojené s obdobím prvej Slovenskej republiky či predchádzajúcim národnoemancipačným hnutím. Z Andreja Hlinku, vo svojej dobe označovaného ako Otec národa, spravila v roku 2007 hlučná skupinka tzv. aktivistov za výdatnej pomoci médií obdivovateľa Hitlera, osobu, za ktorú by sa mali Slováci hanbiť. O štyri roky nato jeho nástupcu na ružomberskej fare, špičkového vzdelanca a teológa Jána Ferenčíka, nazýva liberalistický denník, spolu so zástupcom mesta Ružomberok, termínom, aký si nedovolil ani boľševický prokurátor Josef Urválek v monsterprocesoch v 50. rokoch – „fašistická sviňa“. Jeden z historicky prvých ministrov slovenskej vlády Ferdinand Ďurčanský, pre ktorého bolo alfou a omegou nezávislosť Slovenska, za čo bol aj Hitlerom odstavený z politiky, sa stal v podaní tých istých kruhov vojnovým zločincom. Azda najvýznamnejší katolícky biskup prvej polovice 20. storočia, Ján Vojtaššák, sa v podaní tzv. slovenských médií stal arizátorom a udavačom Židov.

Sloboda je už iba na papieri

Najmä tragédia židovskej komunity sa zneužíva proti všetkému pozitívnemu, čo v prvej SR bolo; ako žolíková karta sa vyťahuje vždy, keď sa spomenie nejaká pozitívna črta tohto štátu. Z hľadiska veľmi vplyvných kruhov, ktoré roztočili a živia, je to mimoriadne rafinovaná až zákerná hra. Cieľom je pravdepodobne vyformovať, hlavne u mladej a strednej generácie, vedomie, že obdobie prvej modernej slovenskej štátnosti bolo len akousi podmnožinou „holokaustu“. Že každý, kto sa o nej pozitívne vyjadrí, ho vlastne nepriamo schvaľuje a v podstate tiež obhajuje Hitlera. Takáto atmosféra plní súčasne aj dôležitú zastrašovaciu rolu. Pre tých, ktorí zmýšľajú inak, je výstrahou: „Dajte si pozor, lebo ak poviete, napíšte, čo si skutočne myslíte, my vás označíme, za fašistov, ľudákov, extrémistov a pod.!“ No a kto by dnes chcel riskovať mediálne očierňovanie svojej osoby? Kto by chcel riskovať pracovné miesto vediac, že vo svojom odbore by ho viac nenašiel? A tak sa väčšina historikov vyjadruje tak, aby sa nedostala do konfliktu so všemocnými médiami. Aj politici či verejne činné osoby si dávajú veľký pozor na vyslovené historické názory. Niektorí primátori či starostovia stŕhajú pamätné tabule slovenským osobnostiam podľa tlaku agresívnych novinárov. Slobodná atmosféra z ponovembrového obdobia je nenávratne preč. Z vyslovenia svojich názorov na udalosti a osobnosti spred 70 rokov majú dnes mnohí väčší strach než z odovzdania osobných údajov cudzej osobe. Najväčším paradoxom je, že takéto zastrašovacie maniere vychádzajú od tých istých ľudí, ktorí sa oháňajú demokraciou, toleranciou, „rozmanitosťou“. Tá však neplatí pre historikov a historické výklady; tam musí platiť len nimi nadiktovaná šablóna.

Zbavme sa stereotypov liberálnych médií

Podobne, ako sa problematizuje vznik prvej SR (vraj nemala nič spoločné s právom národa na samourčenie, bola len akýmsi umelým výtvorom Hitlera a podobne), rovnako účelovo sa hodnotí vznik druhej SR v roku 1993. Nezabudne sa nostalgicky zanôtiť za Československom a zdôrazniť, že vraj zaniklo proti vôli občanov, bez referenda, ergo nelegitímne.

Aká je konzekvencia všetkých takýchto mediálnych káuz a vnucovaných stereotypov? Vidím ju v troch základných rovinách. Slováci majú mať čierne svedomie, majú si pamätať len negatívne udalosti, za ktoré by sa mali pravdepodobne kajať. Ich historické – ale aj národné – povedomie má byť ponížené, degradované. Po druhé, Slováci vlastný štát vlastne nikdy nechceli. A ak čosi podobné tomu kedysi vzniklo, nemali s ním nič spoločné. Rozhodol o tom ktosi úplne iný, cudzí. Po tretie: Načo je Slovákom štát teraz? Nebude lepšie, ak im bude vládnuť ktosi iný? Nebude lepšie, ak sa definitívne vzdáme, tak, ako sme vzdali svojho priemyslu, národného majetku, ochrany hraníc či vlastnej meny?

Pridaj komentár