Žil a pracoval pre národ

Jozef Janták
16.10.2012 2 274 archív SHO

Keďže dejiny sú výtvorom ľudí, najmä nevšedných vynikajúcich osobností, aj história sa chápe nielen ako tradovanie pamätihodných udalostí, ale aj ako vedecko-kritické úsilie o ich vernú rekonštrukciu a interpretáciu.

Jozef Tiso so svojou mamou v rodnom dome v Bytči. Pravdaže, nemôžeme sa zaobísť bez zachytenia životopisných čŕt tvorcov dejín. V našom európskom kultúrnom priestore aj prítomnosť pravdivej bibliografickej tvorby treba považovať za jedno z bezpečných meradiel prejavov historickej životnosti a kultúrnej tvorivosti jednotlivých etnických zoskupení. Žiadnu osobnosť dejín, bez rozdielu či vystupovala ako diktátor, demokrat alebo inak sa v dejinách prezentovala, nemožno z dejín vymazať. Právo občana na slobodné hľadanie historickej pravdy a na slobodný prejav osobnostnej mienky slovom i technickými komunikačnými prostriedkami by sa malo považovať vo všetkých demokratických štátoch za neporušiteľné. To platí aj o prvom slovenskom prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi.

Na šesdesiate piate výročie prvej Slovenskej republiky, napísal profesor Milan S. Ďurica životopisnú monografiu Jozefa Tisa od jeho kňažského pôsobenia cez zvolenie za prezidenta Slovenskej republiky v roku 1939 až po jeho nedôstojnú a kontroverznú smrť. Monografia sprístupnila ucelené dielo životopisného profilu všetkým, ktorí majú záujem poznať bezpochyby vedúcu osobnosť v jednom z najdôležitejších dejinných úsekov slovenského národa. Ide o zobrazenie jednotlivých skutočností tak, ako sa udiali za účelom zistenia historickej pravdy o živote a diele človeka, ktorý zanechal v slovenských dejinách nazmazateľnú stopu. Každý historický jav sa dá správne  pochopiť len vtedy, ak je čo najpresnejšie situovaný v zemepisnom, kultúrnom a politickom prostredí daného času.

Mladosť Jozefa Tisa

Životopisná cesta Jozefa Tisa, ktorú prešiel od narodenia, cez  kňaza až po politika sa začala 13. októbra 1887 v Bytči. Po skončení štvrtého ročníka ľudovej školy študoval na gymnáziu v Žiline a neskôr na vyššom gymnáziu a biskupskom seminári v Nitre. Už na štúdiách sa prejavil jeho nevšedný talent. Mal nezvyčajný rečový talent. Udivoval svojim talentom i profesorov. Raz povedal riaditeľ pred celou triedou: „Uvidíte, že z toho chlapca bude raz veľký človek.“ Neskôr študoval v historickom Pazmániu a na univerzite vo Viedni. Archívny materiál z Pazmánia a teologickej fakulty Viedenskej univerzity súhlasne dokazujú nielen nadpriemerné nadanie, ale aj nevšedné morálne kvality ich študenta. Ešte pred kňazskou vysviackou, teda tesne po skončení ôsmeho semestra svojich štúdii vo Viedni predložil Jozef Tiso dekanovi fakulty svoju dizertačnú prácu potrebnú na získanie titulu doktora teologických vied.

Kňažské poslanie

Jeho kňazká dráha sa začína v rodnej Bytči. Neskôr pôsobí ako kaplan v Oščadnici. Tu v konfrontácii s biedou slovenského ľudu v horských krajoch sa prejavuje jeho hlboké sociálne cítenie. Stáva sa spoluzakladateľom gazdovského spolku, prednáša a učí aj ostatných, že keď budeme dvíhať ľud z biedy, národ bude silný a budeme sa môcť s pokojnou mysľou pozerať do budúcnosti. Neskôr pôsobil  ako kaplan v Rajci. Podrobne analyzoval sociálne pomery vo svojom pôsobisku. Spoluzakladá filiálku Slovenskej banky a zapája Rajec do rozmachu slovenského peňažníctva, čo zohralo dôležitú úlohu v hospodárskom živote Rajca. Po roku je preložený na novú faru do Bánoviec nad Bebravou, ktorá sa stala jeho definitívnym domovom. Neskôr vychováva budúcich kňazov Nitranskej diecezy a potom sa stáva profesorom Vysokej školy bohosloveckej v Nitre. Ani takýto rýchly hierarchický postup neutlmil v profesorovi Tisovi jeho snahu starať sa o tých najbiednejších a riešiť sociálne problémy vo svojom okolí.

Aktívny v politike

Rozpadom  Rakúsko-Uhorska Tiso vyhlasuje samourčovacie práva slovenského národa v starobylej Nitre. Prvýkrát zaznieva slovenská hymna Hej Slováci. Tiso patril do neveľkej skupiny kňazov a laikov na čele s Andrejom Hlinkom. Po rozhodnutí vytvoriť spoločný štát Slovákov a Čechov, možno hovoriť o vstupe Jozefa Tisa do veľkej politiky.

Našej mladej a strednej generácii, pokiaľ sa o osobu Jozefa Tisa úprimne zaujíma bez pseudohistorických nánosov či už komunistických, čechoslovakistických, liberálnych alebo svetoobčianskych, nie je ľahké pochopiť, prečo a ako mohol vysoko vzdelaný hlboko sociálne cítiaci a živou kňažskou horlivosťou predchnutý profesor teológie, tak hlboko vojsť do politického života, že sa stal poslancom, ministrom, predsedom vlády a napokon prezidentom. Kto však posudzuje udalosti uplynulých časov, vychádzajúc z meradiel prítomnosti, takmer vždy riskuje, že ich správne nepochopí a jeho úsudok bude falošný. Treba sa tiež zamyslieť nad zložitou slovenskou historickou realitou a zvláštnosťou vývoja.

Jozef Tiso sa zapojil do intenzívnej spolupráce s Andrejom Hlinkom počnúc účasťou na zakladajúcom zhromaždení Slovenskej ľudovej strany 19. decembra 1918  v Žiline na ktorom bol zvolený za člena predsedníctva. Považoval to za svoju občiansku povinnosť, lebo situácia slovenského národa bola už taká, že bez iniciatívy kňazov by nebol dostatok národne uvedomelých vzdelancov, ktorí by mohli čeliť nebezpečenstvám ohrozujúcich samú národnu identitu. Neúnavný boj Hlinku, Tisa a ostatných, doviedol vo voľbách roku 1923 Slovenskú ľudovú stranu, vtedy už Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS) k víťazstvu. V celoštátnych voľbách roku 1925 sa HSĽS stala piatou najsilnejšou stranou. Veľkú zásluhu mal na tom poslanec Tiso. Andrej Hlinka  ho poveril stálym zastupovaním predsedu poslaneckého klubu HSĽS. Tiso sa aj ako poslanec zasadzuje za práva slovenského národa, ktoré považuje za historickú danosť zo všetkými atribútmi a právami iných národov. Pritom ale, veľmi realisticky posudzuje aj situáciu slovenského národa, jeho ešte nie dosť upevnené povedomie vlastnej identity, jeho politickú roztrieštenosť  a nedostatočnú pripravenosť na riadenie vlastného osudu.

Konštantín Čulen o tom hovorí: „Tiso hovoril najčastejšie o tom, čo my ako národ musíme robiť pre seba, kritizoval naše vlastné chyby a nedostatky a až na druhom mieste hovoril o chybách druhých. Vedel, že jadro slovenských nedostatkov je v prvom rade v našej slovenskej nejednosti. Ako ťažko je presvedčiť Slovákov, aby robili jednoznačnú a svornú politiku a odstraňovali svorne to čo im škodí.“

Prvý slovenský prezident

Po voľbách v roku 1929 sa Jozef Tiso stáva v pražskej vláde ministrom zdravotníctva. Dňa 6. októbra 1938 v Žiline vydala HSĽS manifest, ktorým si Slováci uplatňovali samourčovacie právo. Pražská vláda vzala manifest na vedomie a vymenovala Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska. Keď už udržanie celistvosti česko-slovenského štátu nebolo možné, žiadal nemecký kancelár Adolf Hitler od Dr. Jozefa Tisa, ktorého si pozval do Berlína, vyhlásenie samostatnosti Slovenska priamo z Berlína. Dr. Tiso odpovedal, že ľutuje, ale na tento krok nie je kompetentný, to patrí výlučne do kompetencie Slovenského snemu. Na  tejto veci je zaujímavý jeden, pre niekoho snáď zdánlivo nepatrný detail. Jozef Tiso sa vzoprel vtedy najsilnejšiemu mužovi Európy a odmietol vyhlásiť nezávislosť Slovenska z Berlína. Na to nenašiel odvahu žiadny európsky politik. Bolo to vysoko morálne. Jozef Tiso v čase silnejúcej európskej diktatúry žiadal a dosiahol zachovanie parlamentárneho a diplomatického postupu. Nezávislosť Slovenska vyhlásil Slovenský snem 14. marca 1939. Prvým slovenským prezidentom sa stal Jozef Tiso.

Udalosti, ktoré sa odohrávali počas ďalších rokov sú jedni z najdramatickejších vo svetových dejinách. O úlohe Jozefa Tisa v udalostiach vtedajšej Európy sa ešte v mnohých prípadoch vedú historické diskusie a intenzívne sú i snahy liberálnych svetoobčanov neustále dehonestovať osobu Jozefa Tisa. Nie sú schopní vidieť, že každý historický dej má svoju príčinnosť, súvislosť, podmienenisť v politických a mocenských siločiarach.

Dejiny píšu víťazi a píšu ich tak, aby zdôraznili svoju dôležitosť, preto je veľmi ťažké krok za krokom obhajovať objektívnu pravdu.

Každý uvedomelý Slovák, každý národne cítiaci Slovák vie, že rozpor v živote Jozefa Tisa nebol. Nič nerobil pre seba, žil a pracoval pre národ.              

Zdroje:

Milan S. Ďurica: Jozef Tiso, životopisný profil, 2006
Milan S. Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov, 1995

Pridaj komentár