„Butatóti“

Ľuboš E. Vontorčík
29.09.2012 2 818 internet

Veľmi neradi počujeme toto hanlivé označenie nás Slovákov, ktorým nás niektorí Maďari tak radi a tak často označujú. Prečo nám prischlo označenie „butatóti“?

Akoby len vynikol náš národný potenciál, keby sme sa držali Svätoplukovej pravdy a boli mocným zväzkom prútov. Aké úspechy by sme dosiahli, ak by sme ako národ ťahali za jeden povraz a neobrábali si so zavretými očami a zapchatými ušami iba to svoje políčko. Dôvodov by bolo veľa. Jedným je ten hanobiaci, ponižujúci, vyjadrujúci nadradenosť Maďarov nad nás, Slovákov. Avšak, takto sa niektorí Maďari správajú nielen k Slovákom, oni predsa radi hanobia aj iné národnosti. Ale prečo obzvlášť Slovákov? Je to súčasť ich trianonskej traumy. Pokým bolo Uhorsko (pre nich Veľké Maďarsko), tak Slovensko nebolo Slovenskom, ale Felvidékom, Horným Uhorskom. A obyvatelia Felvidéku boli takí „jednoduchí roľníci, pastieri, sedliaci... hovoriaci akousi zvláštnou rečou, trochu podobnou na češtinu, trochu na poľštinu a trochu na ruštinu, no s množstvom vlastných nárečí“. Toto bol ten národ, ktorý síce pokorne niesol područie „tisícročného manželstva“, no zostával svojským národom, zachovávajúcim si to svoje „tótske“.

Tento národ si nechal pľuť do tváre, nechal sa bičovať, ťahal pluhy s volmi, len aby mohol v pokoji žiť. A ak sa vzoprel, neváhali, aj doňho strieľali, na šibenice vešali... A tento národ pretrval. A trvá...

Závisť ničí Slovákov

Ale má jednu slabinu, ktorá ho sprevádza jeho dejinami až podnes. Už slávna legenda o Svätoplukových prútoch je svedkom slabiny nášho národa. Ňou je naša nejednotnosť, spôsobená závisťou a individualizmom. Ako kedysi Svätoplukovi synovia nevedeli držať za jeden povraz, nevedeli spolupracovať, nevedeli byť tímom - kolégiom, tak aj dnes potomkovia týchto slávnych predkov sú nejednotní, roztratení. A ak sa stretnú, závidia si aj posledné nohavice, len aby boli lepšími, ako ich sused. Áno, milý národ! Toto je naša najhoršia vlastnosť! Sme hŕstkou jednotlivcov, zanikajúcich v mori okolitých a cielených vplyvov, pohlcujúcich nás a naše dedičstvo. Toto dedičstvo sme ochotní zapredať pre lacný groš, len aby sme boli viac, ako ten vedľa. A Maďari, ktorí s nami žili v „tisícročnom manželstve“ to veľmi dobre pochopili a dodnes chápu. Veď sami im nadháňame vodu na mlyn asimilácie a revizionistických snáh. Ani nemusia nič urobiť, stačí im len využiť naše neustále a nikdy nekončiace hádky, a všetko sa deje podľa ich plánov.

Žiaľ, milý národ! Toto nie sú slová z knihy Rady skúseného diabla, to je tvrdá realita našej spoločnosti. Veď si len zoberme kolektívne športy, ktorými sa naša krajina reprezentuje. Trebárs hokej. Že na to máme, to dobre vieme. Neraz sme dosiahli medaily, ba aj zlato. Náš malý, päť miliónový národ to dokázal. V celom svete vedia, že máme veľký potenciál. No v celom svete poznajú aj našu „butatótske“ vlastnosti: závisť a individualizmus. Snahu, byť viacej, ako všetci naokolo. A potom to vidíme, aj v tom hokeji, ako strácame šance napriek kvalitným hráčom. A nielen v hokeji strácame šance.

Jeden národ, jeden hlas

A pritom by stačilo málo. Je viacero príkladov, kedy sa náš národ dokázal zjednotiť. Či na lokálnej úrovni, či celonárodnej. Dejiny zapísali aj takéto krásne miesta našej pamäti. Ale nemôžu zostať minulosťou. Veď akoby len vynikol náš národný potenciál, keby sme sa držali Svätoplukovej pravdy a boli mocným zväzkom prútov. Aké úspechy by sme dosiahli, ak by sme ako národ ťahali za jeden povraz a neobrábali si so zavretými očami a zapchatými ušami iba to svoje políčko. Kto by nás potom mohol nazvať „butatótmi“, ak by Slováci odrazu stáli jednoliato, spoločne v pevnom zovretí? Kto by sa proti nám postavil?

Zamysli sa teda, milý národ! Ešte nie je neskoro.

Pridaj komentár