Čo povieme našim deťom

Tomáš Kopřiva
23.09.2012 3 500 Tomáš Kopřiva

Predstavme si život na zemi o dvadsať rokov. Práve prebiehajú oslavy päťnásteho výročia vzniku SSS – Spojených Štátov Svetových, oficiálne známych ako USW – United States of World. Národné štáty neexistujú. Všetky zákony vydáva skupina bývalých bankárov, teraz už oficiálnych vládcov sveta. Ľud nerozhoduje o ničom.

Všetky ľudské aktivity sú monitorované kamerami, sledovacími zariadeniami v automobiloch, telefónoch a v prvom rade čipmi implantovanými priamo do tela človeka. Nič nie je súkromné, všetko podlieha štátnej moci. Akýkoľvek odpor je okamžite neutralizovaný policajnými zložkami. Na okrajoch SSS sa bojuje s poslednými ohniskami odporu, s národnými štátmi, ktoré sa nepoddali. Samozrejme občania SSS súhlasia s likvidáciou týchto teroristických štátov, ktoré ohrozujú svetový mier.

A tam niekde, v atmosfére strachu a zmaru stoja proti sebe otec a syn. Syn, ktorý je dnes ešte dieťa, sa s pohľadom, ktorý hovorí viac ako ústa opýta: „Otec, ako si to mohol dopustiť? Prečo si nič neurobil? Čo bolo dôležitejšie?“

Svet ponúka veľa možností ako prežiť ľudský život. Náš krátky pobyt na zemi vypĺňame prácou, honbou za majetkom, zábavou všetkého druhu, drogami, alkoholom, sexom, hrami, televíziou.

Áno, človek musí pracovať, aby žil a musí aj oddychovať, aby načerpal sily, avšak aj tu platí staré známe „všetkého veľa škodí“. Prácou a zábavou vypĺňame absolútne všetok čas, ktorý máme. Čas sa rozplýva v honbe za zlatou fatamorgánou mamonu, alebo zamestávaním mysle aj tela hormónmi serotonínom a adrenalínom.

Na svete sa odohrávajú obrovské zmeny. Zmeny, ktoré sa skladajú z nespočetného množstva zmien malých, ale v konečnom dôsledku majúcich gigantický dopad na ľudstvo, na jeho budúcnosť. Tragédiou je, že tieto zmeny nesmerujú k budúcnosti plnej svetla, ale k budúcnosti, kde z ľudstva ostanú už len živí mŕtvi, otroci. Život človeka od narodenia až po smrť určuje jeho rebríček hodnôt.

Dnes máme jedinečnú možnosť zasiahnuť do behu dejín. Mali by sme byť nevýslovne šťastní, že môžeme prispieť svojou kvapkou ku zmene k lepšiemu. Sme si ale skutočne vedomí tejto unikátnej príležitosti?

Obávam sa, že drvivá väčšina ľudstva je príliš pohltená svojim strachom a pohodlnosťou. Z našich životov sme celkom vymazali OBETOVANIE SA. Obetovanie sa pre iného, pre šťastnejší život tých druhých. Kvôli práci a zábave už na nejaké obetovanie nemáme čas. Osobná obeta je však jediná cesta k lepšej budúcnosti. Sme si toho vedomí, alebo robíme všetko preto, aby sme umlčali naše svedomie, aby sme umlčali hlasy našich detí vo svojich hlavách? Tým, že zabíjame čas, nezabíjame len seba, ale zároveň aj budúcnosť našich potomkov. Nemáme čas rozmýšľať nad dôležitými vecami, nemáme kedy konať dôležité skutky, nemáme odvahu hovoriť pravdu. Veď načo aj. Život je krátky a na svete som predsa iba ja sám, nik iný. Žiadni ďalší ľudia, žiadne deti, budúcnosť... len ja a zábava, neustály šum vedomej nevedomosti.

Obetovanie sa je najväčšia cnosť. Nie však také, ktoré očakáva odmenu. Obeta musí byť nezištná, bez ohľadu na to, či je niekto ateista, kresťan či budhista. Je jedno v čo veríme. Skutočný človek je ten, ktorý sa obetuje aj vtedy, ak verí, že smrť je definitívna. Že žiadna odmena nepríde. Obetuje sa jednoducho preto, aby ostatní mohli žiť. Takýto človek sa nemusí báť otázky svojho syna, pretože ju nikdy nebude počuť. Jeho život bude totiž odpoveďou.

Otec, som šťastný, že si vtedy pred mnohými rokmi nespal, že si konal podľa svojho svedomia, že možno práve vďaka Tebe žijem dnes ja a moja rodina slobodne a v mieri.

Nie je na čo čakať, rozhodnutie je na každom z nás. Čas, ktorý premrháme sa už nikdy nevráti. Akú budúcnosť zanecháme našim deťom, v ktorých sa zrkadlí naša nesmrteľnosť, záleží len a len na nás.

Ich detstvo je aj naším detstvom, ich život je naším životom.

Pridaj komentár