Škodlivé ideológie: Komunizmus, socializmus, multikulturalizmus...

Ladislav Kováčik
31.08.2012 8 090 internet

Slová, ktoré hovoria niektorým veľa, druhým málo. Systém a ideológia, ktoré niektorí vyzdvihujú, iní zatracujú.

Keď si dnes čítame literatúru z tohto obdobia, do očí nám udrie sugestívny marxistický newspeak o tom, ako sa malo kedysi Slovensko zle, no postupom času vďaka národným buditeľom, a neskôr vďaka komunistickej strane dosiahlo svoj rozkvet. Postavilo sa toľko a toľko bytov, nemocníc, závodov, škôl, kultúrnych zariadené et cetera, et cetera. Ilustrujú to zábery na paneláky či iné väčšinou nevzhľadné budovy, prípadne na masové zhromaždenia ľudí, ktorí prišli osláviť prvý máj alebo sa prišli pozrieť na slávnostné odhalenie sochy Klementa Gottwalda.

Prekonaný socializmus

Socialistické zriadenie rado dávalo na obdiv svoju vyspelosť, beda však tomu, kto sa odvážil poukázať na tienisté stránky režimu! Dnes už vieme, že nešlo len o tienisté stránky, ale aj o stránky vyslovene hrôzostrašné – justičné vraždy, nútená kolektivizácia, prenasledovanie cirkví a veriacich, strieľanie prebehlíkov na hraniciach... Dnešný mladý človek už vníma socializmus ako čosi archaické, čosi komické, čosi, čo rozhodne v tej podobe, v akej bolo, nepatrí do dnešnej doby. Socializmus rokov 1948 - 1989 sa zdá byť dnes rovnako prekonaný ako feudalizmus, či rímske otrokárstvo. Mnohí pamätníci by namietali, ale aj oni by museli uznať, že také javy ako nemožnosť cestovania na Západ, či absencia slobody prejavu a slabá sloboda združovania k dnešku nepatria. Ak je niečo hodné inšpirácie, istotne to nie sú tieto veci.

Myslím si, že na základe už povedaného môžem konštatovať - hoci sa to bude zdať ako veštenie - že socializmus v tej podobe, v akej sme ho v našich zemepisných šírkach poznali, nemá už možnosť sa vrátiť. Je to logické aj vzhľadom k tomu, že charakter socializmu u nás bol daný aj realitou studenej vojny a podriadenosťou Sovietskemu zväzu. Už som v minulosti písal o tom, aký to bol paradox, že sa socializmus ako v prvej krajine sveta uchytil práve v Rusku, ktoré naň vôbec nebolo stavané. Dnes prichádzajú z ľavice do úvahy skôr riešenia sociálnodemokratické, prípadne aj radikálnejšie protikapitalistické, ale nikdy nie ortodoxne verné ideológii marxizmu-leninizmu, ktorej aktuálnosť zhasla so zánikom štátu, s ktorého existenciou sa prvorado spájala. Dá sa povedať, že marxizmus-leninizmus bola odchýlka podobná stalinizmu, i keď dlhšie trvajúca, a bola daná svojimi historickými okolnosťami a dnes už ju môže intelektuál použiť len ako tragikomickú rekvizitu na sprestrenie voľných chvíľ, nie však ako serióznu ideológiu. To isté, samozrejme, neplatí o marxizme ako takom, ktorý však ponúka ďaleko viac výkladov ako jeho leninská forma.

Spýtajme sa však, čo to vlastne ten socializmus bol? V prvom rade to bola ideológia, ktorá zdôrazňovala úlohu rozumu a vedy na úkor tradície a citov a ideológia, ktorá bola charateristická presvedčením, že veci sa majú riešiť radšej na vyšších úrovniach riadenia než individuálnejšie – teda na úrovni družstiev, na úrovni štátu, na úrovni jeho spoločností, na úrovni medzinárodných orgánov. Položil by som preto aj inú otázku – ktoré dnešné ideológie či idey majú k socializmu blízko?

Súčasné napodobeniny

Sú to samozrejme aj tie, verbálne označované ako ľavicové, už sme spomenuli sociálnu demokraciu, ale zďaleka nielen tie. Totiž presúvanie kompetencií na vyššie úrovne riadenia je charakteristické aj pre súčasný medzinárodný kapitalizmus s jeho obrími spoločnosťami. To, že tieto spoločnosti nemajú nálepku „štát“, vôbec neznamená, že nesúvisia s ľavicovým vnímaním sveta. Niektorí pravičiari by namietali: „Ale tieto nadnárodné spoločnosti boli vytvorené dobrovoľne a fungujú na základe slobodných rozhodnutí, za výrobky a služby platí zákazník dobrovoľne.“ Nuž, ak ide o monopoly, ten výber určite nie je až taký dobrovoľný. A čo sa týka ich zamestnancov a zamestnancov ich dcérskych spoločností, tiež tu neobstojí argument, že k uzavretiu pracovnoprávneho vzťahu došlo čisto dobrovoľne – došlo k nemu často preto, lebo dotyčný mal na výber buď toto, alebo podporu v nezamestnanosti, alebo len miesto slabo platené, prípadne s neprijateľnými pracovnými podmienkami. Čo opäť búra fikciu, že tu ide o čisto dobrovoľné vzťahy, nemajúce vôbec súvis so socialistickým systémom.

Sú tu však aj iné idey, napodobňujnúce niektoré aspekty socializmu. Napríklad multikulturalizmus, ktorý v túžbe po rovnostárstve podceňuje rasové, národnostné a kultúrne rozdiely. Podobne rovnostársky zmýšľajú aj tí, ktorí propagujú homosexuálne partnerstvá, neberúc do úvahy fakt, že manželstvo je inštitúcia preverená časom a realitou. Narušiť tento systém by bolo narušením tradície – na tie však rovnostársky homosexualizmus neberie žiadny ohľad. A tu sa práve podobá na socializmus. Ľavicové ideologické prúdy hrali nesmiernu úlohu aj pri vývoji Európskej únie, ako ju dnes poznáme a jej integráciu môžeme právom porovnávať s integráciou na úrovni Sovietskeho zväzu. Tvrdenie, že Európska únia je na rozdiel od ZSSR demokratická, je pravdivé len čiastočne. Demokratickými sú v prvom rade len jednotlivé členské štáty EÚ. O demokratickom rozhodovaní na úrovni Európskej komisie či Európskeho parlamentu nemôže byť reči. Je síce pekné, že europoslancov si môžeme raz za päť rokov zvoliť, ale prax jednoznačne poukazuje na to, že občania sú s europoslancami svojej krajiny v kontakte úplne minimálne, čo spochybňuje autentickú demokratičnosť Európskeho parlamentu. A keby aj komunikácia medzi občanmi a europoslancami bola dokonalá, je tu tiež fakt, že o území napríklad Slovenska rozhodujú v EP najmä príslušníci iných štátov než Slovenska – tí slovenskí tvoria len maličké percentíčko. Hovoriť v týchto súvislostiach o demokracii je čistá fikcia a porovnanie so Sovietskym zväzom sa ponúka ako na tanieri aj so šľahačkou.

Na samostatné rozobratie by bola otázka, ako fungujú demokratické mechanizmy v jednotlivých členských štátoch. Istotne nie skvele a istotne sa tu ponúka ďalšia podobnosť so socializmom. Akoby systém jednej strany bol vystriedaný len systémom viacerých strán, ktorý však nie je možné stotožňovať s demokraciou. Každopádne je však demokracia na úrovni členských štátov keď nie realizovaná, tak určite realizovateľná – na rozdiel od úrovne EÚ.

Škodlivé ideológie

Som stúpencom myšlienky, že ak chceme systém kritizovať, mali by sme poznať a uznať aj jeho dobré stránky – a takých mal istotne mnoho aj socializmus aj dnešný systém. Treba však byť nekompromisný voči jadru socialistického zmýšľania, ktoré je prameňom všetkých jeho omylov. K tomuto jadru, k tejto podstate socialistického myslenia a uvažovania patrí nepochybne najmä presvedčenie o nadradenosti rozumu nad citom a intuíciou, teda racionalizmus. Medzi aplikácie tejto myšlienky patrí samozrejme aj nadraďovanie vedy nad náboženstvo. Nepochybne táto črta zmýšľania je veľmi prítomná aj v dnešnej industriálnej kapitalistickej spoločnosti.

Nuž, ak to teda zhrniem, sú to tieto idey a ideológie, ktoré vyvierajú z toho istého škodlivého racionalistického prameňa: socializmus, komunizmus, súčasný kapitalizmus, multikulturalizmus, snaha o zabezpečenie neadekvátneho rovnostárstva medzi manželstvom muža a ženy a vzťahom dvoch homosexuálov, marxizmus, prehlbovanie integrácie Európskej únie... Ak možno na spomínaných ideách nájsť aj niečo dobré, je to len čiastkové dobro a v každej z vymenovaných vecí prevládajú škodlivé prvky – hoci netvrdím, že každá z ideí je škodlivá v rovnakej miere. Až si raz niekto o stovky, či desiatky rokov bude čítať knihy z nášho obdobia, bude istotne cítiť podobný rozpačitý a trápny pocit, aký máme dnes my, keď čítame diela z obdobia socializmu. Javy, ktoré som vymenoval, nepochybne každý svojím dielom prispievajú, či prispievali k dekadencii a rozkladu našej civilizácie. A to, že sme v pokročilej fáze – treba to vôbec zdôrazňovať?

Pridaj komentár