Spája SNP slovenský národ alebo ho rozdeľuje?

Kliment Uhrecký
28.08.2013 9 634 internet

Hodnotiť historické udalosti ako jednoznačne kladné alebo záporné je veľmi ťažké. Na Slovensku sme si však zvykli na čierno-biele videnie udalostí z histórie, z obdobia počas totalitného režimu v rokoch 1948 až 1989. Práve v tomto období sa stretávame s vytváraním kultu Slovenského národného povstania a jeho prehnanou glorifikáciou. Z výročia tejto udalosti sa stali monumentálne komunistické oslavy, ktoré vytvárali dojem, že následkom SNP sa Slovensko oslobodilo spod nacistickej okupácie a že išlo o víťazný boj povstalcov. Len marginálne sa spomínalo, že išlo o nekoordinovanú a neúspešnú akciu.

Povstanie prinieslo veľa zbytočných obetí a zničených materiálnych hodnôt. Partizáni svojimi nepremyslenými akciami vyprovokovali už aj tak arogantnú nemeckú moc. Slovenskom sa teda dvakrát prehnali v krátkom čase veľké boje. Najprv pri potlačovaní povstania v roku 1944 a potom oslobodzovacie boje od jesene 1944 až do mája 1945.Vtedajší mocipáni (ale aj dnešní stúpenci SNP) nechceli priznať, že povstanie bolo potlačené a víťazom bola nemecká moc, ktorá povstalcov porazila. Táto informácia by asi nezapadala do filozofie komunistov, nadšených čechoslovakistov a voľnomyšlienkarov.
    
Povstanie na Slovensku v roku 1944 by bol asi lepší názov pre túto historickú udalosť. Už veľký slovenský prozaik Jozef Cíger Hronský vo svojom románe Svet na Trasovisku, ktorý napísal v emigrácii, povedal, že SNP nebolo slovenské, ani národné a že to nebolo ani povstanie. To sú slová klasika, o ktorých by sa dalo diskutovať.
    
Atribút slovenskosti by táto udalosť asi nemala mať. Predsa hlavným cieľom bolo obnovenie Československej republiky v predmníchovských hraniciach. Povstanie sledovalo obnovenie bývalého štátu pod taktovkou Čechov a im naklonených politických reprezentantov Slovenska z prevažne liberálnych a evanjelických kruhov. Povstalci zámerne vylúčili z účasti na tejto akcii predstaviteľov katolíckeho prúdu na Slovensku, čiže zástupcov väčšiny slovenského národa. Povstanie bolo skôr internacionálnou ako národnou záležitosťou. Na jeho príprave a priebehu participovali najmä komunisti, ktorí mali silnú podporu Stalina a boľševikov z celého sveta. Na druhej strane tu participovali predstavitelia Benešovej vlády, podporovanej Londýnom a západnými veľmocami, ktorí k národnej veci mali veľmi ďaleko. Oba prúdy boli na Slovensku marginálne.
   
Komunisti na Slovensku nikdy nemali podporu. Ani počas prvej republiky a ani po roku 1945. Komunistické názory boli a aj sú Slovákom vzdialené a nepochopiteľné. Slováci boli vždy viac orientovaní kresťansky, čo sa priečilo komunistickému vedeckému ateizmu a na druhej strane boli orientovaní národne, čo sa zase priečilo socialistickému internacionalizmu, ktorý vyznávali komunisti. Marxizmus-leninizmus bol duši slovenského národa vždy vzdialený a aj počas totalitného režimu v rokoch 1948 až 1989 jeho ideálom neverili ani slovenskí komunisti. Tí sa k nemu stavali veľmi pragmaticky a paradoxne chodili krstiť svoje deti a sobášiť ich do vzdialených kostolov. Len máloktorý komunista čítal Marxov Kapitál alebo Leninove diela. Aj dnes je ideológia Karola Marxa iba periférnou ideológiou sotva 1 % obyvateľov.            

V súčasnosti sa  možno stretnúť s argumentom, že  keby nebolo tejto udalosti, skončili by sme medzi porazenými štátmi. Tento argument neobstojí. Medzi porazenými bolo aj Rumunsko, Bulharsko, Fínsko či iné štáty a ani jeden z nich nezdieľal osud porazeného. Samozrejme, museli vrátiť násilne zabrané územia, ktoré získali s podporou nacistického Nemecka. Týkalo sa to aj Maďarska, ktoré muselo vrátiť Rumunsku a Juhoslávii násilne zabrané územia. Maďarsko by ich muselo vrátiť aj Slovensku, pretože prvá Viedenská arbitráž bola jednostranným násilným aktom Nemecka a Talianska v prospech Maďarska (a na rozdiel od Mníchovskej zmluvy tu ani Francúzsko a Británia neboli prítomné!).

Veľkou chybou pri príprave povstania bolo ignorovanie slovenskej vlády. Ak by Slovensko urobilo podobné kroky ako Fínsko, Bulharsko alebo Rumunsko, mohlo diplomaticky  vyhlásiť nacistickému Nemecku vojnu a umožniť Červenej armáde bez jediného výstrelu prechod územím Slovenska k hraniciam Protektorátu a Ríše. Tak by sa ocitli sovietske vojská pred Viedňou už v roku 1944. Bola tu akási neochota a márnomyseľnosť odbojových skupín z Moskvy a Londýna spolupracovať s umiernenými predstaviteľmi slovenskej vlády.
    
Povstanie prinieslo veľa zbytočných obetí a zničených materiálnych hodnôt. Ku komplikáciám prispeli aj spory medzi komunistickým a občianskym odbojom. Partizáni išli na vlastnú päsť a často svojimi nepremyslenými akciami vyprovokovali už aj tak arogantnú nemeckú moc. Tiekla krv na oboch stranách. Povstanie, po zuby ozbrojená nemecká armáda utopila v krvi. Slovenskom sa teda dvakrát prehnali v krátkom čase veľké boje. Najprv pri potlačovaní povstania v roku 1944 a potom oslobodzovacie boje od jesene 1944 až do mája 1945. Slovensko bolo teda dvakrát postihnuté hrôzami vojny. A k tomu tu bolo aj intenzívne bombardovanie spojeneckým západným letectvom (Bratislava, Dubnica... ).
   
Možno teda povedať, že aj vtedy, ale aj dnes, táto udalosť národ viac rozdeľuje, ako spája. SNP má stále svojich obdivovateľov a stúpencov. Samozrejme životy Slovákov, ktorí padli na oboch stranách, si treba vážiť. Túto historickú udalosť treba objektívne posúdiť. Treba zvýrazniť nielen jej pozitíva, ale aj negatívne stránky. V rámci zmierenia by obe strany mali prestať s jednostrannou démonizáciou, ale aj s jednostrannou glorifikáciou tejto udalosti. Pravda je asi niekde medzi názormi Jozefa Cígera Hronského a Vladimíra Mináča. Budovaním nedotknuteľnosti mýtu o SNP a až kriminalizáciou opačných názorov, ktoré o tejto udalosti pochybujú, naši demokrati iba potvrdzujú, že tu niečo nie je v poriadku.

--------------------------------------------------------------------------

TIP: TRIČKO NEZÁVISLOSŤ (kliknite) Oslavujeme 20. výročie obnovenia slovenskej štátnosti. Pridaj sa k nám i ty! --------------------------------------------------------------------------