Neochvejnosť

Tomáš Kopřiva
10.08.2012 1 920 Tomáš Kopřiva

Chladný a zároveň hrejivý vietor pohltí myseľ pútnika na vysokom brale. Oči sa zatvárajú, chtiac si čo i len na chvíľu oddýchnuť od toľkej krásy, ktorá sa im ponúka. Duša človeka vníma prírodu skrz priestor presýtený pokojom, ktorý je všade vôkol nej.

Príroda človeka povznáša, ukazuje mu pravú hodnotu vecí a ľudského snaženia, dokáže naprávať pokrivené rebríčky hodnôt. Telo a duša splývajú v dokonalej harmónii s večnosťou. Končiare strácajúce sa v opare diaľav nútia rozjímať nad budúcnosťou. Príroda v celej svojej veľkoleposti a neochvejnosti ukľudňuje, inšpiruje, motivuje, pozýva človeka na vytváranie nových vízií, na plánovanie novej budúcnosti pre lepší svet.

Takéto pocity má človek, ktorý sa dostane do lona prírody, či už na vysoké pohoria, nekonečné moria, alebo len do najbližšieho lesa, ktorý má pár metrov za svojim domom. Príroda človeka povznáša, ukazuje mu pravú hodnotu vecí a ľudského snaženia, dokáže naprávať pokrivené rebríčky hodnôt. Privádza ku pokore a pochopeniu. Odstraňuje z mysle jed, ktorý sa tam dostáva pôsobením chorej spoločnosti. Príroda je dokonalý a takmer nevyčerpateľný zdroj poznania. Tieto a ďaľšie úžasné a nevyčísliteľné hodnoty nám ponúka. A to úplne zadarmo.

Majme otvorené srdcia a pochopíme

To, čo z prírody naozaj môžeme čerpať, si v celkovom meradle uvedomuje len veľmi málo ľudí. Pre jedných sa vnímanie prírody scrvklo na nedeľné opekanie klobások, prípadne na občasný výlet automobilom. Pre tých druhých zasa na jednoduchú príležitosť ako sa obohatiť bezohľadným drancovaním.

Ignorancia, egoizmus, krátkozrakosť... to sú choroby, ktoré nás udržiavajú v mylnom pocite, že my, ľudia, akýmkoľvek spôsobom rozhodujeme o prírode. Že existencia prírody, jej vitalita akokoľvek závisia od nášho konania. A tu je zásadný rozpor s realitou. My totiž dokážeme ovplyvniť len to, čo nám príroda sama ponúkne. Svoje životné prostredie, svoju pôdu, svoj vzduch. Avšak nie v absolútnom a večnom meradle, ako sa poniektorí domnievajú. Príroda nie je stelesnenie našich predstáv o nej. Je omnoho viac. Je absolútne nezávislá na našich predstavách, životoch, mierkach a  perspektívach. Nekonečná v premenách.

To, že stratíme rešpekt, úctu voči prírode, ktorá nám dáva všetko čo máme, neznamená v meradle večnosti nič iné ako to, že sami a dobrovoľne zničíme platformu pre náš život. Zničíme sami seba.
A príroda? Tá pôjde ďalej svojou cestou, s nami alebo bez nás. Bola tu a bude tu aj naďalej. Mení sa a prispôsobuje. Všetky stopy človeka budú zahladené, akoby sa nič nestalo. Len prach, ktorý odfúkne vietor.

Správajme sa k prírode ako k priestoru, ktorý nám umožňuje žiť. Keď ten priestor v sebe a okolo seba nebudeme udržovať, on nezanikne, my áno. Prvá je na rade duša, zatvorená do umelých štruktúr, druhé bude samotné žitie.

Každý, kto pochopí podstatu a bude sa správať zodpovedne voči prírode bude obohatený, fyzicky aj duchovne. Obrovské bohatsvo čaká na toho, kto má otvorené srdce.

Pridaj komentár