Negatívna úloha západných mocností...

Kliment Uhrecký
06.08.2012 4 385 internet

Následkom nekoordinovaného postupu európskych kresťanských štátov po víťazstvách nad Turkami pri Lepante (1571) a pri Viedni (1683) sa oslobodenie kresťanských národov na Balkáne a Kaukaze neustále odďaľovalo.

Iba vďaka nemeckej a neskôr britskej podpore sa vytvorilo silné republikánske Turecko, ktoré sa stalo nástupcom Osmanskej ríše. Kresťanská liga bola oslabovaná útokmi protestantov a vzájomná nevraživosť medzi katolíkmi a protestantmi iba nahrávala agresívnym Turkom a znemožňovala využiť víťazstvo kresťanských zbraní po slávnom víťazstve pri Lepante. V protihabsburských povstaniach dokonca sedmohradské kniežatá a uhorská šľachta prevažne protestantského vierovyznania spolupracovala s Turkami, ba dokonca im vojensky pomáhali. Tököliho vojská počas útoku Turkov na Viedeň koordinovane postupovali s osmanskou armádou a oslabovali moc Habsburgovcov, kde sa dalo.

Kresťanským vojskám sa podarilo vytlačiť osmanskú armádu z územia uhorského kráľovstva, ale kresťanské národy Balkánu si museli na slobodu ešte dlho počkať. Európa zaneprázdnená zbytočnými a jalovými náboženskými vojnami, neskôr osvietenskými revolúciami a Napoleonovými výbojmi, nemala na svojich kresťanských bratov na Balkáne čas, finančné prostriedky a ani záujem.

Výsledok politiky západných mocností

Od konca 18. storočia sa v balkánskej a kaukazskej politike výraznejšie začalo presadzovať ruské impérium. Jedine Rusku skutočne záležalo na slobode balkánskych a kaukazských kresťanov. Určite sledovalo aj vlastné mocenské ambície, čo je celkom prirodzené pre vzmáhajúcu sa veľmoc. Prirodzenou však bola aj solidarita s trpiacimi Srbmi, Bulharmi, Rumunmi, Grékmi, Arménmi či Gruzíncami, ktorí už od 14. storočia trpeli pod osmanskou orientálnou krutovládou. Moskva sa považovala za tzv. Tretí Rím a nástupcu Byzantskej ríše, ktorú v roku 1453 zničili osmanské hordy s mlčanlivým prizeraním Západu. Už Byzancia si v minulosti veľa vytrpela od západných križiackych vojsk, ktoré miesto boja proti moslimom radšej plienili byzantskú posvätnú zem na Balkáne a v Malej Ázii. Averzia Západu proti pravoslávnej Byzancii sa analogicky preniesla na averziu proti pravoslávnemu Rusku. To, že víťazný boj proti islamu sa predlžoval a neskončil totálnym vyhnaním Turkov z Balkánu a oslobodením Konstantinopolu, je iba zásluha zákernej politiky západných veľmocí (Francúzsko, Británia, Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko).

Po predchádzajúcich ruských úspechoch v protitureckých bojoch na Balkáne a na Kaukaze robila západná diplomacia všetko, aby čo najviac marginalizovala ruský vplyv v Európe a takpovediac vrážala Rusku zákerne dýku od chrbta. Západ si vymohol od chorého muža na Bospore (tak sa vtedy metaforicky označovala upadajúca Turecká ríša) rôzne obchodné výhody. Západné veľmoci zatvárali oči nad krvavými jatkami Srbov, Bulharov, Grékov či Arménov, ktoré sa rovnali obrovskej genocíde. Utrpenie kresťanov na Balkáne a Kaukaze však nenechalo ľahostajné Rusov. Ruské vojská za cenu obrovských strát víťazili nad Západom financovanou osmanskou armádou, v ktorej pôsobili poradcovia z Nemecka, Británie či Francúzska. Západ radšej podporil tureckých vrahov, akoby doprial kresťanským národom na Balkáne slobodu vybojovanú ruskými zbraňami a životmi.

Západ a Osmanská ríša spoločne proti Rusku

Azda najzákernejšou akciou bola Krymská vojna v rokoch 1853 a 1856, keď sa dokonca priamo vojenské sily Západu spoločne so zabijakmi z osmanskej armády zúčastnili ťaženia proti ruskej armáde na Kryme. Hlavnou zbraňou Západu boli najmä intrigy a zákernosť. Vtedy sa proti pravoslávnemu Rusku dokázali spojiť aj naoko súperiace mocnosti – Británia a Francúzsko, ku ktorým sa pridalo slobodomurármi ovládané zjednocujúce Taliansko (Sardínia), ba dokonca aj žiarliace Rakúsko-Uhorsko a formujúce sa zjednocujúce Nemecko (Prusko). Proti Rusku stál celý slobodomurármi ovládaný Západ a despotická Osmanská ríša. Hrdinské ruské vojská odolávali mnohonásobnej presile západných a tureckých vojsk. Napriek tomu dobyli turecký prístav Sinop na južnom čiernomorskom pobreží a strategickú pevnosť Turkov v západnom Arménsku Kars. Turecko by bez západnej pomoci skolabovalo a po Osmanskej ríši by zostal len prach a zlé spomienky. Zlomyseľný Západ dal ale bezbožným Turkom infúziu a nádej. Iba vďaka spojeniu všetkých Rusku neprajných štátov, zapojeniu moderných zbraní z Británie a zákernej západnej diplomacie sa podarilo Rusko poraziť. Krymská vojna je hanbou Británie, Francúzska, Talianska, Rakúsko-Uhorska a Nemecka. Je hanbou celého západného sveta, ktorý opäť ukázal, že pri obhajobe svojich egoistických záujmov je schopný spojiť sa aj s islamskou mocnosťou a poškodiť Turkami utláčané kresťanské národy.

Krymská vojna predĺžila utrpenie Bulharov a iných národov o niekoľko desaťročí. Dodala odvahu moslimským Turkom, ktorí začali intenzívnejšie prenasledovať Bulharov, Grékov či Arménov v Osmanskej ríši.

Negatívnu úlohu v neprospech kresťanských národov Balkánu a Kaukazu zohrali západné štáty aj počas rusko-tureckej vojny v rokoch 1877 až 1878. Aj napriek formálnej neutralite stáli na strane Turecka a snažili sa opäť minimalizovať výsledky ruského víťazstva nad agresívnym a rozpínavým islamom. Naplno sa to prejavilo najmä na Berlínskom kongrese. Napriek totálnemu víťazstvu ruských vojsk, ktoré sa dostali do tesnej blízkosti Konstantinopolu, západní intrigáni urobili všetko preto, aby primitívni osmanskí Turci utláčali časť balkánskych kresťanov až do roku 1912. Najhoršie zo všetkého bolo, že sa stratila nádej oslobodiť centrum východného kresťanstva Konstantinopol z moslimských rúk. Turci dostali ďalšiu infúziu od západných intrigánov. Celá Trácia, Macedónia, Albánsko, Kosovo, západ Arménska, Pontus a iné kresťanské kraje zostali naďalej pod barbarskou vládou moslimov. Zlomyseľní Angličania si za odmenu anektovali grécky ostrov Cyprus a Rakúsko-Uhorsko vojensky obsadilo srbskú Bosnu a Hercegovinu, ktorú v roku 1908 aj anektovalo. Obe veľmoci pritom ani prstom nepohli v boji balkánskych kresťanov za slobodu.

Podporovali genocídu Arménov

Podobnú protislovanskú a protikresťanskú politiku robili západné veľmoci aj počas dvoch balkánskych vojen. V prvej sa snažili zachrániť Turecko na európskom kontinente, keď spojenecké vojská balkánskych štátov oslobodili Odrin (Edirne) a stáli pred hradbami Konstantinopolu. Vtedy zasiahli v prospech Turecka. V druhej balkánskej vojne diplomatické intrigy Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska poštvali balkánske štáty proti sebe. V bratovražednej vojne Bulhari stratili v prospech Turecka Odrin a východnú Tráciu.

Nie je tajomstvom ani to, ako Nemci podporovali Turkov počas veľkej genocídy Arménov v čase prvej svetovej vojny. Boli to práve európske veľmoci, ktoré sa nečinne prizerali, keď turecké tlupy vraždili milióny kresťanov – Arménov, Asýrčanov, libanonských maronitov, pontských či maloázijských Grékov. Iba vďaka nemeckej a neskôr britskej podpore sa opäť vytvorilo silné republikánske Turecko, ktoré sa stalo nástupcom Osmanskej ríše a  pokračovalo v genocíde Arménov a Grékov. Práve toto Turecko silne sympatizovalo s nacistickým Nemeckom, ale do bojov v druhej svetovej vojne nezasiahlo. Neskôr sa stalo Turecko chránencom USA a významným členom NATO. Stále je však napriek oficiálne proklamovanej sekularizácii moslimský štát s výrazne protikresťanským zameraním a protigréckou a protiruskou politikou.

Aj dnešné Turecko sa hlási k tradíciám Osmanskej ríše a doteraz sa nedokázalo ospravedlniť Arménom za veľkú genocídu arménskeho národa. Práve z novodobého Turecka prúdia do štátov Európy milióny moslimských kolonistov, ktorí takouto migráciou pripravujú pôdu pre islamizáciu Európy.

No a naivné európske vlády opité drogou multikulturalizmu sa opäť prihliadajú a sekundujú islamu na jeho ceste za svetovládou.

Pridaj komentár