Rozum a cit, antika a stredovek

Ladislav Kováčik
01.08.2012 2 416 archív SHO

Gotika, renesancia, barok, klasicizmus, romantizmus, realizmus. Scholastika, humanizmus, katolícka reformácia, osvietenstvo, konzervativizmus.

Kresťanstvo, národovectvo, citlivosť a aj tolerancia v medziľudských vzťahoch nie sú ani feudálne, ani buržoázne, ani nijaké iné prežitky. Je to vzduch, ktorý potrebujeme dýchať. Všetky umelecké a ideologické smery uplynulých storočí akoby ukazovali na polarizáciu dvoch tendencií v európskej kultúre – jednu rozumovú, odvolávajúcu sa na dedičstvo antiky, a druhú citovú, odkazujúcu skôr na kresťanstvo a stredovek. V tomto texte sa pokúsime nájsť odpoveď na otázku, ku ktorej tendencii má bližšie naša súčasnosť.

Komunizmus na ruský spôsob

Komunistický režim, ktorý padol v novembri 1989, nadväzoval na racionalizmus a materializmus Karla Marxa a Friedricha Engelsa, ale tiež na dielo Lenina. Hoci Lenin sám bol racionalistom, Rusko sa na úlohu prvej socialistickej krajiny sveta skoro vôbec nehodilo. Nebolo na taký vývin pripravené ani duchovne, ani materiálne. V ruskom poňatí sa komunizmus stal čímsi ako novým náboženstvom, než by len zostal pri tom, byť ideologickým prúdom. Toto sa dobre odráža aj na umení tej epochy – socialistickom realizme. Čo tým chcem povedať? V sovietskom Rusku došlo k mixu krajne ľavicovej, racionalistickej ideológie s krajným antiracionalizmom a citovosťou Rusov a ruskej kultúry. Teda dvoch úplne odlišných živlov.

A z tohto Ruska, aj racionalistického, aj citového – a nie zo Západu, kde vznikol – prišiel marxizmus aj k nám, do Československa. Nepochybne však najmä české prostredie vyhovovalo materiálne i duchovne požiadavkám výstavby socializmu ďaleko viac než Rusko. Ale aj Slovensko bolo v dejinách späté skôr so západnou kultúrou, počínajúc christianizáciou Uhorska podľa západného obradu kráľom Štefanom I. Tak sa na Slovensku čiastočne ideologicky uchytil aj marxizmus-leninizmus, i keď menej, než v českých krajinách.

Súboj hodnôt

Od pádu komunistického režimu u nás už však uplynulo pekných pár rôčkov. V našich podmienkach, zvlášť za normalizácie, vynikala skôr racionalistická povaha komunizmu. Mohli by sme teda čakať, že po revolúcii sa spoločnosť obrátila k väčšej citovosti. A konkrétne aj ku kresťanstvu. Nejde však len o kresťanstvo. Za socializmu boli mnohé témy tabuizované a teda ich otváranie po roku 1989 prinášalo neraz veľké vášne. Veď si spomeňme trebárs len na spory okolo osoby prezidenta Jozefa Tisa. Osoby, v ktorej je pre mnohých stelesnený nielen kresťanský, ale aj pronárodný odkaz pre ďalšie generácie Slovákov. Vášnivé a citové však boli najmä 90. roky. Samostatnosť verzus Československo, Mečiar verzus tí druhí, „prozápadní“. Ale aj kresťanstvo a národovectvo verzus liberalizmus a kozmopolitizmus. Spor o Jozefa Tisa bol len jedným z mnohých podobných.

Dostávame sa k súčasnosti. Tá už nie je taká citová ako spomínané 90. roky. Odpoveďou na našu otázku zo začiatku článku by teda mohlo byť, že dnes sme viac naklonení k rozumovému, pojmovému uvažovaniu a tým sme podobní antike s jej filozofiou, vedeckosťou a technickou vyspelosťou. Vskutku, zdá sa, že dnešok má bližšie k antike, než ku kresťanskému (podľa niektorých „temnému“) stredoveku. Avšak „temný“ stredovek nebol natoľko temný, aby nevstrebal do seba aj prvky antiky. To vidno napríklad na teológii, ktorá prebrala čiastočne grécke filozofické dedičstvo. Okrem toho, stredovek sa priam „vyžíval“ v latinčine a bola tu aj ambícia obnoviť Rímsku ríšu – už na kresťanskom základe.

Prihlásme sa k národnému a kresťanskému

Podobne aj my, Slováci na začiatku 21. storočia, by sme mali byť schopní pozbierať zo svojej histórie, zo svojej minulosti a dedičstva všetko, čo bolo dobré a čo sa osvedčilo. A vidno, že hoci kresťanstvo je takýmto prvkom, spýtajme sa úprimne samých seba, koľko toho kresťanstva okolo seba ozaj vidíme? Je ho dostatok? Je to adekvátne tomu, že kresťanstvo je na našom území už prinajmenšom od čias Pribinu? A čo národovectvo? Zdá sa to s ním podobné, ako s kresťanstvom. Politici sa k obom alebo aspoň k jednému z nich z času na čas prihlásia, ale celková klíma v spoločnosti neprospieva ani jednému z nich.

Kľúčová otázka však znie: Kým alebo čím budeme, ak sa vzdáme kresťanskej a národnej časti nášho dedičstva? Stačila by nám tá antická časť (veda, filozofia, právo... )? Sotva, človek okrem rozumu potrebuje aj srdce, potrebuje aj cit. Dokonca sa nebojím povedať, že je to tá dôležitejšia stránka v človeku. Ani kresťanstvo ani národovectvo, ani citlivosť a tolerancia v medziľudských vzťahoch nie sú ani feudálne, ani buržoázne, ani nijaké iné prežitky. Je to vzduch, ktorý potrebujeme dýchať. Ak však ostávajú príliš len v deklaratórnej rovine a nepremietnu sa do života, ak sú tu len na to, aby sa na nich niekto priživil bez úprimnému vzťahu k týmto témam, je to veľmi málo, ba je to priam prekrútenie ich poslania.

Ak dokázal byť „temný“ stredovek taký znášanlivý, že prijal aj niečo zo staršieho dedičstva, buďme znášanliví a hlavne citliví a otvorení aj my v 21. storočí. Nehádžme kresťanstvo a národovectvo do SMEtia!

Pridaj komentár