Čo dal svetu 14. júl 1789?

Kliment Uhrecký
14.07.2012 4 558 internet

Zamyslenie pri príležitosti „sviatku“ Francúzskej republiky.

V časoch prvej Československej republiky, ale aj v časoch socialistického Československa takmer magický dátum. Vo Francúzsku do dnešných čias štátny sviatok – výročie pádu nenávidenej kráľovskej väznice Bastila.

Deň 14. júl 1789 vrhol svet do morálneho bahna a dekadencie najhrubšieho zrna. Aj súčasné učebnice dejepisu považujú tento dátum za svetlý deň histórie ľudstva. Je to skutočne tak? Alebo tu stojíme pred ďalším z otrepaných mýtov, ktorými sa majú prepierať mozgy jednoduchých ľudí? Prečo tento sviatok velebia francúzski slobodomurári, komunisti, socialisti a liberáli všetkých krajín sveta?

V každom prípade to chce prijímateľa dejín, ktorý naivne neverí tomu, čo mu oficiálna historiografia pchá rovno pod nos. Zvykli sme si nekriticky a bez uvažovania o podstate historických faktov prijímať všetky informácie o dejinných udalostiach. Zvykli sme si, že stredovek musel byť a priori tmársky. Zvykli sme si, že posledný ruský cár bol tyran a ruská revolúcia v roku 1917 (tá prvá, ale aj tá druhá) zbavila Rusko cárskeho despotizmu. Teraz sa nám niekto snaží naočkovať nezmysly o tom, ako sme po roku 1945 ublížili Maďarom a našou povinnosťou by malo byť vrátiť im majetky, o ktoré nás predtým obral horthyovský režim. A tak nekriticky bez používania kritického rozumu prijímame nezmysly a historické polopravdy tzv. demokratických polobožských historiografov, sociológov a politológov, ktorými sa to v našich masmédiách len tak hemží.

Deň dekadencie a úpadku

Ak si môžem dovoliť týmto pánom oponovať, tak môžem jednoducho povedať, že 14. júl 1789 nepriniesol svetu nič dobré. Vrhol svet do bahna násilia, vojen a konfliktov. Deň 14. júl 1789 vrhol svet aj do morálneho bahna a dekadencie najhrubšieho zrna. To nebol len útok na Francúzske kráľovstvo – najstaršiu dcéru katolíckej cirkvi, bol to predovšetkým útok na kresťanskú civilizáciu a jej piliere.

Besní francúzski revolucionári ničili kresťanské architektonické pamiatky ako najhorší barbari. Zničili prekrásny kláštor v Cluny a spolu s ním množstvo kresťanských písomných pamiatok. Doteraz sa tento kláštor nachádza v ruinách. Obrovské škody utrpeli francúzske katedrály i vidiecke kostoly. Revolucionári zaviedli civilný sobáš a rozvod. V prvých rokoch revolúcie sa počas dekadentnej jakobínskej vlády rozviedlo tisíce manželských párov a morálka stála na prahu rozvratu. Revolucionári vyvraždili takmer 5 % obyvateľov vlastnej krajiny a počas výbojných vojen šírili antiklerikálne násilie do ďalších krajín.

Revolučné obdobie jakobínov označujeme ako obdobie vlády gilotíny. A je to tak. Kým kresťanskí misionári príkladom kresťanskej lásky šírili kresťanstvo v krajine galského kohúta v časoch Rímskej ríše. Teraz sa ho snažili masovými popravami likvidovať revolucionári v duchu rovnosti, slobody a bratstva. A vôbec sa im to nedarilo. Tieto slobodomurárske slogany zostali slovami a prázdnymi heslami doteraz. Hádzanie mníšok do studní, upaľovanie kňazov, potápanie lodí s kňazmi, mníškami na mori, tisíce nevinných ľudí pod gilotínou – to je civilizačný prínos tzv. Veľkej revolúcie. Rozvrátila ekonomiku Francúzska a hlavne jej kultúru a morálku.

Cesta multi-kulti otvorená

Útok na Bastilu nebol vôbec hrdinstvom, ale iba podvrhom. V Bastile sa v tom čase nenachádzali žiadni politickí väzni (len pár kriminálnikov) a takmer vôbec nebola strážená. Ani Ľudovít XVI. nebol hrôzostrašným despotom, podobne ani jeho manželka, ktorá nikdy nevyriekla povestný výrok: „Keď nemajú chlieb, nech jedia koláče!“ To jej do úst vsunula len osvietenecká tlač, ktorá doteraz brojí proti kresťanstvu, morálke a svojim oponentom.

Podobne to bolo aj so slávnym útokom „hladných“ revolucionárov na Zimný palác v roku 1917. Tí bez problémov zaútočili na palác, porozbíjali sochy, zničili obrazy a doslovne vychlastali víno v cárskych pivniciach. A tak sa zrodil socializmus v Rusku. Samozrejme na čele s nemeckými agentmi Leninom a Bronštajnom (Trockým). Dlhé roky nás kŕmili takýmito nezmyslami a demagógiou.

Francúzsko doteraz dopláca na násilie proti kresťanstvu. Aj keď sa väčšiny revolučných nezmyslov vzdalo, napr. revolučného kalendára, kultu najvyššej bytosti, a pod., mnohé pretrvávajú až doteraz. Napríklad odluka cirkvi od štátu. Tá znamenala pre Francúzsko zánik tých najkvalitnejších cirkevných škôl. Revolúcia otvorila cestu multikulturalizmu a kozmopolitizmu. Kým kresťanské cirkvi a etnickí Francúzi vo svojej vlasti živoria, moslimskí Arabi z Alžírska a celej Afriky zaplavili Francúzsko ako povodeň.

Ak Frankovia v roku 732 zastavili moslimskú inváziu, ich potomkovia im v mene slobody, rovnosti a bratstva svoju krajinu ako sekularizovaný štát odovzdávajú, aby sa o niekoľko rokov zmenila na moslimský emirát, ale bez ideálov slobody, rovnosti a bratstva.

Pridaj komentár