O duchovnej biede

Blažena Krivošíková
09.06.2012 10 613 internet

Môj otec sa narodil na začiatku dvadsiateho storočia. Z toho plynie, že chodil do školy s vyučovacím jazykom maďarským, hoci jeho materinskou rečou bola slovenčina a po maďarsky nevedel rozprávať nikto v rodine.

Veľa rokov sme z úst našich štátnych predstaviteľov nepočuli slovo vlasť, stále hovoria len o akejsi krajine. Ktorá krajina im teda vypláca ich bohaté príjmy a ešte bohatšie odmeny? Nejaká Tramtária? Jeho školská výučba sa skončila po vychodení šiesteho ročníka ľudovej školy. Cez prázdniny pracoval na grófskych poliach za dva šestáky na deň. Jeden šesták dával rodičom a druhý si mohol odložiť pre seba. Ovládal maďarčinu slovom i písmom, slovenský pravopis nevedel. Keď mal štrnásť rokov dali ho za učňa k pekárskemu majstrovi. Všetky svoje učňovské a tovarišské roky využil na doplnenie svojho vzdelania. Veľa čítal, najprv knihy v maďarčine potom slovenské. Zdokonalil sa v slovenskom pravopise a „z hlavy“ si vedel vypočítať všetko, čo v živote potreboval. Od svojho útleho detstva si ho pamätám s knihou v ruke. Čítal a čítal – nie romány, ale náučnú literatúru. Ovládal svetový zemepis, históriu nielen našu, ale aj históriu iných štátov, rozumel prírode, poznal jej zákony, vedel ako sa obrába pôda.

Študovať, študovať, študovať...

Počas druhej svetovej vojny si na veľkej mape značil postup vojsk a sledoval všetko dianie vo svete. Vedel sa správať v každej spoločnosti a zapojiť sa do zložitých diskusií. Bol to zázračný samouk, ktorý bez učiteľov získal encyklopedické vedomosti o svete a  živote. Pritom bol skromný, vždy slušný, nikdy nepoužíval vulgarizmy a chlieb, ktorý on upiekol sa vždy vypredal prvý.

Prečo o tom píšem? Lebo môjho otca už niet a nemôže povedať našim mladým, že žiadny akademický titul nič neznamená ak sa človek neučí z vlastnej vôle, s pocitom potreby získať čo najviac poznatkov, a to nielen v jednom vednom odbore, a že vzdelávanie sa nikdy nekončí, lebo čím je človek múdrejší, tým je bohatší.

Dnešná mládež má nevídané možnosti ako získať vzdelanie, má k tomu technické pomôcky a úžasné možnosti rozhľadu, ale....

Pred rokmi naši slovenskí žiaci excelovali na rôznych literárnych súťažiach, matematických olympiádach, vynikali aj v iných predmetoch (chémia, fyzika, výtvarné umenie). Naši maturanti sa v USA svojimi vedomosťami vyrovnali tamojším vysokoškolákom – a dnes? Niektorí sa ani nevedia slušne správať. Akoby nemali odvahu používať rozum!

Mám známeho, vynikajúceho odborníka v chémii. Na odporúčanie podniku odišiel do USA pracovať vo vedeckej bádateľskej inštitúcii. Na vlastnú žiadosť sa po troch rokoch vrátil domov. Podnik, v ktorom pracoval už nejestvoval. Pol roka bol nezamestnaný, nikto ho nepotreboval, nikoho nezaujímalo, že mal za sebou vynikajúce vedecké výsledky. Napokon našiel miesto v Česku, tam ho brali všetkými desiatimi. Čo sa to stalo s naším Slovenskom, že nepotrebujeme múdrych ľudí?

RTV a dvojbodka

Tie naše televízne stanice sú výkladom duchovného úpadku mladej aj strednej generácie. Smutné bolo vidieť poslanca NR SR skladať sľub v nevhodnom oblečení. Urazil tak svoju vlasť a nás všetkých, ktorí mu zabezpečujeme jeho pekný príjem. Mediálne texty sú plné anglicizmov, akoby sa žurnalisti, redaktori, moderátori a ostatní hanbili za náš štátny spisovný jazyk. Dokonca používajú žargón a nezriedka aj pejoratíva. (Ani „prepytujem“ nepovedia.) Čo robia naši jazykovedci? Kde sú? Naše televízne stanice nepoznajú slovo vlasť, ani nevedno či sú slovenské, veď na mikrofónoch je napísané RTV a tú dvojbodku zrejme vymyslel nejaký génius. (:1 = Slovensko v utajení?)

Významný jazykovedec Gejza Horák až do svojej samej smrti redigoval v novinách Jazykové okienko. Vysvetľoval v ňom pravopis slov a slovných spojení, zdôvodňoval pravopis, odpovedal na otázky čitateľov. Dnes také niečo v denníku nenájdeme – a mali by sme!

Politici a naša vlasť

Veľa rokov sme z úst našich štátnych predstaviteľov nepočuli slovo vlasť, stále hovoria len o akejsi krajine. Ktorá krajina im teda vypláca ich bohaté príjmy a ešte bohatšie odmeny? Nejaká Tramtária? Slovenské štátne sviatky sa v médiách ignorujú, o pamätných dňoch sa  nehovorí. Nečudo, že mladí ľudia ich vnímajú len ako dni voľna. Dokonca už nevedia ani muknúť o najvýznamnejších štátnych udalostiach. Prvý január je pre nich iba prvý deň v roku, nemajú ani potuchy o dňoch 5. júl, 17. júl, 1. september, nič nevedia o druhej svetovej vojne ani o Slovenskom národnom povstaní. Zato vedia kedy je Valentína, Hallowen, čo je to hamburger, kola, „tráva“, „extáza“... Cítia sa byť „in“ len vtedy, keď používajú anglicizmy, nevedia o tom, že majú nedostatočnú slovnú zásobu, len napríklad „super“ má u nich význam dobrý, výborný, krásny, chutný, skvelý... Pritom majú  zásobu vulgarizmov.

Dosiahnuť v živote šťastie a úspech prácou a nikdy nekončiacim sa vzdelávaním im je len na posmech. Ich vzorom je Hotel Paradise – to je ich predstava o úspechu a šťastí. Ešte ich tak zaujíma internet, bláznivé účesy, výstredné obliekanie, ohlušujúca hudba. Čítanie literatúry je pre nich stratený čas – aj istá celebritka sa vyjadrila, že vo svojom živote neprečítala ani jednu knihu a vôbec jej to nechýba. (Kdeže sú tie časy, keď sme sa tešili na Nedeľnú chvíľku poézie, a keď recitovali nezabudnuteľní: Jamrich, Kristinová, Rapaičová, Záborský...)

Televízne stanice úspešne odviedli svoju prácu. Mládež vie ako sa vykrádajú banky, ako sa prepadávajú starí ľudia, ako sa dajú „vybieliť“ byty. Zabíjať ľudí, trýzniť zvieratá, podpáliť autá, devastovať prírodu, cintoríny a budovy či rúcať sochy, ovládajú už aj mladiství. Takúto výchovnú činnosť si médiá nemohli stanoviť, niekto im to prikazuje. S nevzdelanými ľuďmi, ktorých cieľom je iba pôžitok a zábava, sa totiž ľahko manipuluje.

Viem, že nemôžem celú mladú a strednú generáciu hodiť do jedného vreca. Česť všetkým, ktorí do toho vreca nepatria!

Pridaj komentár